Miloslav Polák
Chceme skutočne zmeniť slovenské školstvo?
Slovenské školstvo si spokojne vykračuje s klapkami na očiach už pekné desiatky rokov. Na svojich zverencov sa snaží navliecť akúsi jednotnú duševnú rovnošatu ešte z doby Márie Terézie.
Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Slovenské školstvo si spokojne vykračuje s klapkami na očiach už pekné desiatky rokov. Na svojich zverencov sa snaží navliecť akúsi jednotnú duševnú rovnošatu ešte z doby Márie Terézie.
Nie raz som sa dočítal, čo všetko úspechy našich športovcov alebo umelcov pre našu krajinu znamenajú, že sú tou najväčšou reklamou.
Nedávno som sa na týchto stránkach, v jednom článku dočítal, že v Nórsku sa deti až po siedmu triedu neznámkujú a keďže svet asi úplne ohlúpol z ľudských práv, iba sa chvália.
Nie je to preto, že by mi bolo jedno, ako to v našom školstve vyzerá. Ani preto, že prakticky žiadneho učiteľa, s ktorými som sa snažil rozprávať o problémoch školstva, môj názor nezaujímal.
Nie je to tak dávno čo v komunálnych voľbách zvíťazil Marián Kotleba. Novinári, politickí analytici, blogeri analyzovali tento fakt a mnohí za vinníkov, teda okrem „hlúpych“ voličov, označili nevoličov.
Príbeh prvý. Že raz budem predávať byty v realitnej kancelárii by mi nenapadlo ani vo sne. Lenže život sa niekedy nepýta. „Nemá kto, musíš Ty!“ prikáže.
Vraj „ovčania“ v tom majú, na rozdiel od pravicového voliča, jasno. Vraj ich rozhodnutie koho voliť nepodlieha „náročnej analýze“ volebných programov jednotlivých strán.
Ani sme sa nenazdali a bol tu koniec školy. Úspešne sme ju absolvovali všetci. Veď ako inak. Zapíjali sme diplomy a cítili sa slobodní. Predstavovali sme si, čo všetko dokážeme.
Posledné prázdniny nášho života nám vojaci skrátili o päť týždňov. Nemohli sme ostať nepripravení brániť našu vlasť a len dôkladný vojenský výcvik nás mohol zoceliť a urobiť z nás chlapov.
So Samom bola naozaj sranda. Pravda bola, že sme sa stretávali skôr sporadicky než pravidelne. Každý sme boli v podstate iný a mali rôzne záujmy.
Okrem pauzákov a lievikových pier bol ešte jeden rozdiel, v čom sa naše štúdium líšilo od toho dnešného. Študenti mužského rodu museli absolvovať štúdium na Vojenskej katedre.
Dvor postupne osirel a bol čoraz prázdnejší. Kamaráti sa rozpŕchli do rôznych kútov a šraci, ktorí sa na ňom potulovali, nikoho nezaujímali. Pivnice, povala, zákutia dvora boli takmer prázdne.
Konečne sme dorazili. Naša úmorná cesta sa skončila. S týmito pocitmi sme vstupovali do areálu kempu.
Certifikát dospelosti nás predurčoval k tomu, aby sme sa do sveta dospelých zaradili nielen pracovne, ale aj kultúrne či spoločensky. A tak sme sa rozhodli vyraziť na prvý vlastný zahraničný výlet.
V maturitnom ročníku sa nám, aj napriek všetkým prúserom, znovu podarilo ísť na výlet. A to nie na hocijaký, ale zahraničný! Do Východného Berlína.
Do školy som po úraze nastúpil až o mesiac neskôr. Po dvoch mesiacoch prázdnin a mesiaci povaľovania sa doma som si od školy doslova odvykol.
Kým som bol v nemocnici, Laco mal na vojne návštevu. Marián, ktorý už dávno pracoval, bol v Česku na oprave autodomiešavača. Využil situáciu a vychádzku a vyrazil si s Mariánom a jeho spolubojovníkmi na pivo.
Vtedy som to netušil, ale dva dni som bojoval o život. Našťastie sa môj stav na tretí deň stabilizoval.
Po príchode z Lipska som si ešte ani poriadne nevybalil veci a už som balil ruksak a vyrážal s chalanmi z dvora na čunder. Na Jahodník pri Smoleniciach.
Na strednej škole sa mi výrazne zhoršil prospech. Dôvod bol jasný – takmer vôbec som sa nevenoval škole.