reklama

Pivničiari z Račianskeho mýta - Pionierske tábory.

K letným prázdninám neodmysliteľne patrili pionierske tábory. Rodičia nás do nich každoročne vysielali. Nie všetci sme tam však chodili dobrovoľne, hoci to bola dobrá alternatíva oddychu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pobyt v prírode nezaškodil a človek spoznal nových kamarátov. Ani pobyty u starých rodičov či s rodičmi na dovolenke neboli zriedkavosťou. Dvor inak cez prázdniny osirel a len tí nešťastnejší z nás sa v ňom preflákali celé prázdniny.

Pritom pobyt s rodičmi vo forme poznávacieho zájazdu by mnohým vôbec nezaškodil. Nemyslím tým poznávanie múzeí či iných historických pamiatok, aj keď tým nechcem povedať, že poznanie histórie či iných kultúr nie je dôležité. Chcem len zdôrazniť, že ešte dôležitejšie je poznanie samého seba.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dovolenka s rodičmi by mohla byť tým ideálnym časom na uvoľnenie napätia vyplývajúceho z celoročného zhonu. Možno by potom rodičia rozumeli tomu, prečo ich dieťa niekedy koná tak, že ich tým privádza do infarktových stavov. Možno by začali tušiť, čo ich deti trápi...

V pionierskych táboroch pulzoval život na plné obrátky. Stretnutia s úplne odlišnými povahami, ktoré nútili mladých poradiť si v nových, nepoznaných situáciách, prinášali nové skúsenosti pre mladé duše. Bohužiaľ, v táboroch nežiarili len deti, ale aj dospelí. Teda ak v niektorých prípadoch tento výraz zodpovedal skutočnosti. A nad svetom dospelých, do ktorého sme sa ponáhľali raketovou rýchlosťou, sa začali zaťahovať prvé mraky. A preto nasledujúce príbehy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pioniersky tábor na Českomoravskej vysočine bol skvelý. Výborne vybavený. Bohatý program, ktorého súčasťou bola pre mladého človeka zaujímavá atrakcia, akou bol trojdňový putovný tábor v okolí. Na pobyt v tomto tábore by som mal mať len a len pozitívne spomienky. Stojí za zamyslenie, prečo sa mi niečo iné tak hlboko vrylo do pamäti.

Ráno sme vyrazili na výlet autobusom. Celý deň pripekalo, takže aj autobus bol celý rozpálený. Železné súčasti boli horúce na dotyk, vzduch stál, od potu sme sa lepili, akoby nás poliali cukrovou vodou. Autobus to horko nakoniec nezvládol a s dymom vychádzajúcim z motora zastal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Družina,“ zavelila vedúca stojac v chodbičke autobusu, „do tábora nám ostáva necelých dvadsať kilometrov. Musíme ísť pešo.“

„No zbohom, v takejto horúčave,“ pomyslel som si. Predstava túry pod horúcim slnkom sa mi skutočne nepozdávala. Odporovať sa nedalo, a tak sme nastúpení v dvojrade vyrazili. Mali sme za sebou asi dve tretiny cesty a obloha sa začala zaťahovať. Teplota vzduchu sa znížila, zostalo dusno. Bolo len otázkou času, kedy sa spustí dážď. Keď sme už začínali veriť, že to do tábora stihneme, ozvalo sa prvé hromobitie. Nasledovalo druhé a do tábora ešte vyše kilometra.

„Družina, obliecť pršiplášte,“ zavelila vedúca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skupina zastala a z batohov si deti začali vyberať plášte. Ja a ešte spolutáborník Karol sme vybaliť nemali čo. Stáli sme len tak v tričkách a čakali, kedy sa karavána opäť pohne.

„Prečo ste si neobliekli pršiplášte?“ spýtala sa vedúca.

„Ja pršiplášť nemám. Iba tak vlka,“ odpovedal som.

„Akého vlka?“

„No toho na zadku!“

„To si ešte vybavíme,“ hlesla nasrdene a zvrtla sa na päte.

Lejak sa spustil pár sto metrov pred táborom. Rozbehli sme sa po ceste, aby sme boli v tábore čo najskôr. No beztak, bez pršiplášťa som zmokol do nitky.

Keď dážď ustal a my sme sa prezliekli do suchého, bol vyhlásený tak ako každý večer nástup. Boli sme pochválení za obetavý výkon pri presune do tábora, len ja a Karol sme si vyslúžili verejné pokarhanie „pred nastúpenou jednotkou“.

Prečo mi mama nezabalila pršiplášť, neviem. Možno pri iných starostiach zabudla alebo jej to nenapadlo. No ja som mal pocit krivdy a akoby som začal chápať silu moci kombinovanej s hlúposťou. Moc sa prejavila. A bolo úplne jedno, že na druhej strane barikády stáli len deti.

Aj o rok neskôr v tábore neďaleko Popradu priamo pod končiarmi Vysokých Tatier sa diali veci. A to sme sa vtedy ešte ani poriadne nevybalili. Naši vedúci si vo „veliteľskom stane“ urobili párty a v našich chatkách sa začali objavovať prvé fľaše s alkoholom.

Keď sa v neskorých nočných hodinách, prišiel jeden z vedúcich pozrieť, ako si nažívajú jeho zverenci, bolo už neskoro. Pár jedincov, slušne povedané, pod vplyvom alkoholu a dve dievčatá na mol. Dievčatá toho možno ani toľko nevypili, len im bolo strašne zle a vracali.

Na druhý deň si po ne prišli rodičia, lebo ich z tábora vylúčili. Doslova si ich odviezli pred nastúpenou jednotkou. Celý tábor nastúpený, zástava na pol žrde. Odstrašujúci príklad. Poníženie rodičov.

Tie dievčatá neboli jediné, ktoré pili. Pili aj iní. A pili hlavne vedúci. Veď za deťmi neprišli celý večer. Flámovali vo svojom hniezdočku a o deti sa nestarali. Ten obraz mám dodnes pred očami. Vnímal som to ako hroznú nespravodlivosť. Neviem, či som bol príliš vyspelý, alebo ako mi už aj v minulosti dokonca moji podriadení povedali, iný. Dúfam, že nie. Že to cítili mnohí, len každý čušal.

„Vinník potrestal produkt svojej nedbalosti!“

Ten tábor bol zaujímavý ešte niečím iným. Bývali sme často hladní. Strava nebola dobrá, porcie malé. Jedného dňa sme spontánne po večeri zostali sedieť za stolmi. Postupne sme začali klopať lyžicami po tanieroch a skandovať: „Chceme jesť, chceme jesť!“

Neviem, prečo bola taká strava. Či niekto kradol? Ale po našom vzdore sa zlepšila.

Miloslav Polák

Miloslav Polák

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu