Pivničiari z Račianskeho mýta - Na povale.

Autor: Miloslav Polák | 1.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Aj keď dospelí o vyvádzaní detí na dvore, v pivniciach alebo v CO krytoch vedeli,nikdy si nepriznali, že práve ich dieťa je súčasťou týchto vylomenín. 

 Akoby nosili ružové okuliare, ktorými svoje dieťa videli len v tom lepšom svetle.

„Bil sa so svojím spolužiakom,“ našla raz Petrova mama poznámku v jeho žiackej knižke.

„Čo si zasa vystrájal?“ ihneď zvýšila hlas.

„Edo sa mi vysmieval, že som pehavý a pred babami hovoril, že som posiaty hovnami. Tak som mu jednu natiahol.“

„A to sa nevieš ovládať? Koľkokrát som ti hovorila, že človek musí ovládať svoje emócie!“

Kým Peter mlčal, mama pokračovala ďalej: „Lenže ty sa ovládať nevieš. Úlohy už máš?“

Vtom niekto za dverami zaštrkotal kľúčmi. Kľúče dlhší čas šramotili v zámke, ale neotvárali sa. Práve keď mama vstávala od stola a chystala sa otvoriť dvere, tie sa predsa len otvorili a do bytu vstúpil Petrov otec. 

„No ty teda vyzeráš!“ mama preorientovala svoj záujem na telo prepadnuté cez prah.

„Ty ožran!“ rozkričala sa tak, že ju museli počuť aj v susedných domoch.

Zo steny zvesila zrkadlo a nahla sa s ním k Petrovmu otcovi. Strčila mu ho rovno pred tvár.

„Pozri sa, ako vyzeráš!“ opakovala. „A ty sa pozri, ako budeš vyzerať o dvadsať rokov, keď sa budeš biť!“ zakričala aj na Petra, ktorý bol už na ceste do svojej izby.

Ten večer sa Peter bitke vyhol, no nie však na dlho. Na druhý deň dostal päťku za to, že nemal úlohu. Keď sa ho otec pýtal, prečo sa na úlohy vykašlal, odpovedal mu, že sa večer pre krik nedokázal na učenie sústrediť. Nepomohlo. Výprask ho neminul.

„No čo, je silnejší,“ skonštatoval neskôr Peter, keď sme sedeli na dvore.

Úškrny na našich tvárach však prezrádzali, čo si o jeho siláckych rečiach skutočne myslíme.

„Nepôjdeme dnes na povalu?“ navrhol po chvíli Stano.

„Mal by som sa učiť. Zajtra budem odpovedať zo zemepisu,“ odpovedal som.

„Na to sa vykašli. Čo ti to dá? A Stankovská ťa aj tak nebude počúvať!“

Stano mal pravdu. Učiteľka Stankovská bola v tomto skutočne expert. Ako ďalší pracovný úväzok mala štrikovanie, ktorému sa venovala aj počas vyučovania. Do svojho „hladko-obratko“ sa zakaždým vžila tak, že triedu prakticky nevnímala. Potom odpoveď znela nasledovne:

„Poľsko má asi 50 miliónov obyvateľov. Rozprestiera sa medzi morom a Československom. V tomto priestore, medzi morom a Vysokými Tatrami, býva asi 50 miliónov obyvateľov. Niektorí obyvatelia bývajú pri mori, niektorí pri hraniciach s Československom. Ostatní medzi nimi. Pracujú na poliach, vo fabrikách a na poliach. Pracujú aj muži, aj ženy. Poľsko je dosť veľké. Pracujúci radi dovolenkujú. Niektorí v lete, iní v zime. Niektorí pri mori, iní inde. Je to krajina polí a hôr. Jeho obyvatelia majú svoju krajinu radi. Sú na ňu pyšní. V Poľsku majú veľa pekární, cukrární a iných fabrík.“

Dôležité bolo nebyť ticho. Kvalita textu nerozhodovala. Nakoniec som uznal, že pri takomto prístupe by som to mohol risknúť, hlavne keď povala bola silné lákadlo.

Podobne ako pivnice, aj povala bola jednotná pre všetky vchody bytového domu, v ktorom som býval. Mohli sme ňou preliezať z jedného vchodu do druhého, samozrejme, ak by dospelí vstupné poklopy zakaždým nezamykali.

V prvom rade bolo treba nájsť odomknutý poklop. To sa nám podarilo hneď na prvý pokus vo vchode číslo dva. Na povale to bol iný svet. Cez šindle na strechu dnu presvitalo denné svetlo a osvecovalo podstrešný priestor. Všade boli holubince, takže sa nám pohybovalo veľmi ťažko. Ako sme medzi tými výtrusmi poskakovali, vstupný poklop sa začal otvárať.

„Niekto ide!“ zakričal Peter.

Dušan, ktorý stál hneď vedľa a čúral na podlahu, sa zvrtol so slovami: „Kde?“

Čúrať však neprestal a jeho moč v tom momente striekal na hlavu prichádzajúcej osoby. Pán Majzer, bývajúci rovno pod povalou, nás musel počuť liezť hore. S očúranou hlavou sa strepal z rebríka. Poklop sa za ním zabuchol a my vyľakaní sme sa dali na útek. Prášili sme povalou k ďalšiemu poklopu. Prvý šiel Ľuboš, ktorý sa stále obzeral za seba. Nesledujúc cestu hlavou narazil do dreveného trámu. Okamžite ho to zložilo k zemi. Keď padol, okolo bezvládneho tela sa rozvíril prach. Z trámu naň dopadlo niekoľko holubincov. Zaskočení sme ho obkolesili. Omráčený Ľuboš stále ležal. Na čele mu svietil červený fľak.

„Žiješ?“ spýtal som sa ho opatrne.

„Áno,“ zastenal sťažka chytiac si dlaňou miesto nárazu.

Pomohli sme mu vstať a potom von z povaly. Našťastie ďalší otvorený poklop nebol ďaleko. Ľuboš sa vrátil domov a my sme šli na dvor.

Na povalu chodievali aj ďalší chalani z dvora. Niekedy sami, niekedy sme sa k nim pripojili. No boli aj takí magori, ktorým povala nestačila a začali liezť po streche.

Domy na Račianskej mali sedlovú strechu so sklonom štyridsať stupňov. Bolo to dosť vysoko na to, aby sa človek dochrámal, ak by stadiaľ spadol. To však týchto odvážlivcov neodradilo. Boli schopní preliezť po streche dobrých sto metrov, aby sa dostali na plochú strechu Dopravoprojektu. Tam sa potom posadili na strešnú atiku a nohami hompáľali vo vzduchu. Jednoducho magori.

Priznám sa však, že raz som po streche liezol aj ja. Dobrovoľne to však nebolo. Boli sme vtedy opäť pod strechou, tentoraz však na povale Vojenskej správy, a nejaký pán nás tam vymkol. Vyhrážal sa, že zavolá políciu. A keďže sme o debatu s policajtmi záujem nemali, museli sme nájsť iný východ. Jediná cesta k nemu bola po hrebeni strechy. Tak sme preliezli zábradlie balkóna a po strešných taškách sa vyšplhali na hrebeň strechy. Hoci bol stadiaľ krásny výhľad, pre buchotajúce srdce som si ho nevedel užiť. Čo najrýchlejšie som chcel byť zo strechy preč. Moji kamaráti tiež.

Po hrebeni sme museli prejsť približne päťdesiat metrov. Tam znovu po taškách dolu k balkónu. Našťastie dvere naň boli odomknuté a my sme sa mohli v bezpečí vrátiť domov.

„Kašlem ja na takýto adrenalín. Tam už nikdy nepolezieme,“ vyhlásil som, keď sme konečne sedeli na dvore.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

KOMENTÁRE

Z islamu sa stala kolektívna neuróza (píše Michal Havran)

Ten nešťastný islam domotal Slováčikov.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.


Už ste čítali?