Zatiaľ čo na cintoríny stačilo prebehnúť cez cestu, do vinohradov bolo treba vystúpiť pár stovák metrov do kopca.
Cintoríny boli zvláštnym miestom. Hlavne keď ich začali postupne likvidovať. Pracovníci vykonávali exhumáciu pozostatkov a ich prenos na iné cintoríny v Bratislave. Pád na lebku či iné kosti preto nebol zriedkavosťou. Postupne nás tieto pády omrzeli, a tak sme svoj záujem presmerovali na vinohrady.
Aj toto miesto bolo istým spôsobom nebezpečné – vinič strážila strážna služba vybavená služobnými psami a niektorí dokonca puškami, takzvanými soľovkami. Ak trafili do zadku, neublížili, no rana poriadne štípala.
Keď sa raz Milan, Jožo a Jaro rozhodli, že vybehnú do vinohradu, netušili, čo za zážitok sa im prihodí. Chalani boli skúsení, vedeli, kde preliezť plot a kadiaľ ísť, aby ich strážnik nevidel. Podľa týchto skúseností aj robili. Preliezli plot a vydali sa medzi rady viniča.
„Pozri! To sú strapce!“ vykríkol Milan.
„Drž hubu, ty debil! Čo chceš, aby nás počuli?!“ zakríkol ho Jožo.
Milan ho však nepočúval. Hádzal za bundu jeden strapec za druhým a vôbec si nevšimol, že sa po jeho kamarátoch rozbehol strážny pes. Tí sa dali do úteku. Pritom kričali na Milana, no ten stále venoval pozornosť iba strapcom naokolo.
„Milan, uteč!“ kričali naňho obaja kamaráti už v bezpečí za plotom vinohradu, keď ho videli stále postávajúc na zakázanom území.
Na útek už nebolo pomyslenia, keď si Milan konečne uvedomil, že za ním trieli obrovský pes. Zosunul sa do kolien a oddal sa osudu. Pes k nemu pribehol tak asi na desať metrov a zastal. Navzájom sa pozorovali. Nastala zaujímavá situácia. Milan pozorne sledoval počínanie psa. Pomaly začal cúvať. Štvornožky urobil štyri kroky dozadu, pes štyri dopredu. Milan zastal. Nemecký ovčiak tiež. Milan urobil dva kroky dopredu, pes dva dozadu. A potom opäť štyri kroky dozadu, dva dopredu. Pes zakaždým zopakoval. Takýmto spôsobom sa postupne priblížili k plotu. Jožo s Jarom všetko napäto pozorovali z bezpečia. Ani nedýchali. V momente, keď Milana od plota delilo len pár metrov, bleskovo sa postavil na nohy, zvrtol sa o 180 stupňov a rýchlosťou blesku vyrazil. Pes okamžite za ním. Keď už to vyzeralo, že ho pes dolapí, Milan vyskočil a ako trénovaný gymnasta sa prehupol cez plot. Pri jeho skoku sa okolím ozvalo oslavné volanie jeho kamarátov. Pes zostal za plotom, zúrivý a vrčiaci.
Milan si vydýchol. Skok sa mu vydaril, no nie bez následkov. Pri prelete sa škrabol o ostnatý drôt, ktorým bol ukončený plot. Škrabanec síce nebol vážny, no na nových tesilových nohaviciach sa črtala desať centimetrová trhlina.
„No toto už tak ľahko nerozchodím,“ skonštatoval Milan.
Vrátil sa domov s vedomím, že za dieru v nohaviciach dostane bitku. A predpokladal správne. Po výprasku remeňom bol rád, že mohol ležať na bruchu a ako tak zaspať.
Milan problémy doslova priťahoval a bol jednoducho expert na úteky. Nie hocijaké, ale napínavé ako so psom vo vinohrade. Málokedy sme sa zdržali smiechu.
Tak ako raz, keď ho na stanici Filiálka takmer zrazila drezina. Ani vtedy veľmi nesledoval svoje okolie. Prekračoval koľaje a nevšimol si, že sa po nich približuje drezina. Ako inak, upozornil ho až krik kamarátov. Vyplašený Milan sa zaraz dal do behu. Ako zmyslov zbavený utekal po podvaloch koľajníc, drezina dvadsaťkilometrovou rýchlosťou za ním. Vodič pravdepodobne tiež nedával pozor.
Pohľad to bol na nezaplatenie. Ukričaný Milan na trati s pomaličky sa hýbajúcou drezinou utekal o život a jačal na celé koľajisko. A my ostatní, stojaci na peróne, sme sa šli z neho popučiť. Našťastie Milana zachránili výhybky. Drezinu prehodilo na druhú koľaj, lenže Milanovi ešte chvíľku trvalo, kým si uvedomil, že je v bezpečí.
