Neprešlo ani pár dní a potoky či rieky sa začali vylievať zo svojich korýt. Váh a Demänovka sa vo svojom koryte neudržali a voda sa valila po asfaltovej ceste. Okrem konárov či iných nečistôt v nej do Liptovského Mikuláša putovali aj pstruhy z neďalekého chovu. Bola vyhlásená povodňová pohotovosť a na obed, práve keď som sa chystal prevziať službu v kuchyni, zastavili vodárne dodávku vody. Keď som o hodinu na to podpísal preberací protokol a pozeral sa na približne 1000 neumytých tanierov a príborov, dostal som strach, že sa spustí povodeň aj v mojich očiach.
Vojaci z povolania, okrem dozorného útvaru, opustili kasárne čo najskôr, keď to autobus po ceste medzi pstruhmi, ešte ako tak zvládal. Presunuli sa do bezpečia domova, kým sa dalo a vôbec ich netrápilo, že v kasárňach zostal len jeden ich kolega a v kuchyni bezradný stavbyvedúci.
Vytvorili sme krízový štáb a hladnému vojsku na večeru vydali konzervy. Smäd sme už nejako museli vydržať a konzervy sa na šťastie našli aj na raňajky. Povodňová vlna, ako rýchlo prišla, tak našťastie aj rýchlo odišla a vodárne okolo ôsmej hodiny ráno obnovili dodávku pitnej vody. To už v tom čase v kuchyni úradovali lampasáci. Otázky: „Ako to že nie je umytý riad?“ „Prečo nie sú umyté kotly?“ „Kto vám dovolil rozdať konzervy?“ „Prečo ste neostrúhali zemiaky?“ nemali konca. Argumentovať tým, že netiekla voda, bolo zbytočné. Okamžite nasledovala ďalšia pohotová a logická otázka: „Tak prečo ste si vodu neohriali v elektrických kotloch?“
„No asi preto, že netiekla ani studená!“ zahromžil som si sám pre seba a prestal si ich všímať. Radšej som obrátil pozornosť na čatu pomocníkov v kuchyni, väčšinou rómskeho pôvodu. Vedel som, že vojaci chodia do tejto namáhavej služby za trest, sám som tam nejedného poslal. Tiež som vedel, že potrebujú pochvaly, ktoré im pomáhali zmierniť trest a znížiť počet dní, ktoré by museli z toho titulu nadsluhovať.
„Ak okamžite umyjete kotly a do obeda riad, udelím Vám každému pochvalu,“ znela moja ponuka.
Bolo zaujímavé sledovať, aké výkony dokázali naši rómski spoluobčania podať, keď bola presne zadefinovaná úloha a za jej splnenie jasná odmena. Chlapi, alebo skôr ešte deti, vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce. Makali tri hodiny bez zbytočných rečí, bez prestávky na cigaretu.
Čo som sľúbil, to som splnil. Len s tým textom v hlásení som sa pohral.
„Udeľujem vojakovi Lakatošovi, Vojtekovi, Pintovi a Gažimu pochvalu za to, že sa im podarilo, behom dnešného dopoludnia, umyť neumytý riad z predchádzajúceho dňa, čo umožnilo, aby mohol byť dnešný obed navarený a vydaný v plánovanom termíne.“
Vedel som, že knihy do ktorých sa písali tieto hlásenia boli prísne evidované a nedala sa z nich vytrhnúť žiadna strana. O to viac ma potešili grimasy, ktoré strúhal súdruh podplukovník, keď tie riadky čítal. Niekoľkokrát prebodnutý virtuálnym nožom som našťastie bez ďalšej ujmy jeho kanceláriu opustil a išiel spať.
Šikana nebola pre mňa žiadna novinka. Už počas základnej školy sa s ňou skoro každý stretol, alebo dokonca mal tú česť vyskúšať si ju na vlastnej koži. Nebolo ľahké sa proti nej brániť a mnohí by bez pomoci zle dopadli. Často krát bolo jedinou možnosťou tieto nechutné maniere oznámiť rodičom, či učiteľom. Ale stať sa udavačom? Veď taký udavač sa následne stal predmetom ešte väčšej šikany. Neobľúbený v kolektíve, so sklonom k vulgárnym spôsobom.
Čo nám zostávalo iné ako si na ňu zvyknúť Každý o nej vedel a nikto o nej nepočul a nič nevidel. Čo tam po tých psychických dopadoch na niektorých jedincov.
„Máte prísť okamžite k veliteľovi útvaru,“ oznámil nám dozorný roty.
Počudovane sme sa s Janom na seba pozreli a v očakávaní niečoho zlého sme vyrazili do hlavného stanu. Cestou nás len tak mimochodom napadlo, že veliteľ má možno voľnú chvíľu a potrebuje si s nami pokecať či pofajčiť cigáro, alebo vypiť kávičku. Moc nás neprekvapilo, že to nebola pravda.
Ešte sme sa ani poriadne nestihli zahlásiť a už na nás spustil paľbu, ako zo samopalu. Behom krátkeho, ale rázneho monológu nám vysvetlil, že armáda nie je holubník a on si nepredstavuje, aby sa mu po jeho kasárňách a stavenisku, ponevierali vojaci v takých roztrhaných montérkách, ako tí naši. Prikázal nám tieto nedostatky odstrániť a nenápadne nás upozornil na následky, v prípade neuposlúchnutia rozkazu. Snažili sme sa mu vysvetliť, že i keď plače razantne, plače na nesprávnom hrobe, ale bolo to márne. Vôbec nás nepočúval a ani počúvať nechcel. Veď stačilo zatelefonovať veliteľovi nášho útvaru a dohodnúť sa. Ale to by už nebolo ono. To už by nebol ten pocit moci. Pocit, ktorý som nikdy nezažil a preto mu asi nerozumiem.
Zbytočne sme počas celej cesty späť na rotu nadávali a kládli si navzájom otázky: „To tie montérky máme kúpiť my?“ „Alebo im ich máme zaplátať?“ „Prečo to rieši práve dnes, keď zastupujeme veliteľa?“ Dobre sme vedeli, že veliteľ nášho materského útvaru nič riešiť nebude. Ten mal z nás akurát tak srandu. Najrozumnejším riešením v tej chvíli by to bolo niečím zaliať. Najlepšie pivom a zrezať ho borovičkou, ešte lepšie slivovicou. Najlepšia cesta k alkoholizmu. Možno práve tak mnohí s alkoholom začali.
Náš materský útvar sa k nám choval skutočne „matersky.“ Pri každej možnej príležitosti, keď bolo potrebné na stavbe posilniť kapacity, dostávali sme exkluzívne darčeky v podobe najneprispôsobivejších z neprispôsobivých. Naša rota začínala byť úschovňou, kde si absolventi museli poradiť s tými, s ktorými si doma nevedel poradiť ani veliteľ útvaru. Pravdou je, že pri akejkoľvek možnej príležitosti sme im darčeky posielali naspäť, ale moc nám to nepomáhalo. Hrali sme akýsi ľudský ping pong, a výrazne sme prehrávali. A pokiaľ sme sa takto naťahovali medzi sebou, naši bojovníci chodili v stále roztrhanejších montérkách.
Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.