To by som asi klamal. Reprezentatívna je určite to správne slovo. Ona nás totiž reprezentuje. Možno i preto je v takom stave ako je, aby turistom prichádzajúcim do Bratislavy vlakom, vyslala jasný a varovný signál do akej krajiny to prišli.
Bolo by čo to napísať o samotnej stanici, parkovaní pred ňou. O hrdzavejúcich nepoužívaných električkových koľajniciach. Možno by aj slza vypadla, keby... .
Keby ma nezaujala skupinka ľudí, okolo ktorých som práve prechádzal.
„On nedodržuje súdne rozhodnutie,“ započul som.
Priznám sa, prešiel som pár krokov, zastavil a nenápadne sa otočil. Pohľad na skupinku mi moje myšlienky na pýchu nášho mesta úplne zrušil.
Videl som pred sebou už len pár policajtov, dvoch snáď dospelých ľudí a tri deti. Dvaja chlapci silno objímajúci otca a okolo pobehujúce, ešte nič nechápajúce, malé dievčatko.
„Všetko zle.“
Neviem čo bolo príčinou rozchodu mladých manželov. Ani ma to v podstate nezaujímalo. Videl som len tie bezbranné, milujúce deti, ktorých láska sa mi v tej chvíli zdala neopätovaná.
Nemám žiadne právo súdiť predmetných, neznámych rodičov. Nepoznám príčinu rozpadu ich vzťahu a preto by som chcel napísať len pár nasledujúcich riadkov.
Ak skutočne milujete svoje deti, nerozvádzajte sa ako na bežiacom páse, často kvôli banalitám. Myslime na to ako tie deti milujú vás. Ako hľadajú u vás ochranu, pomoc.
Venujte im toľko času ako sa len dá a nezabíjajte ho napríklad nezmyselnými aktivitami, ktoré čo sa týka detí a rodiny aj tak nič nevyriešia.
Nedopustite, aby ste sa dostali do situácie, že budete deti používať ako zbraň.