Chceme skutočne zmeniť slovenské školstvo?

Autor: Miloslav Polák | 7.6.2016 o 8:00 | (upravené 7.6.2016 o 13:42) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  1300x

Slovenské školstvo si spokojne vykračuje s klapkami na očiach už pekné desiatky rokov. Na svojich zverencov sa snaží navliecť akúsi jednotnú duševnú rovnošatu ešte z doby Márie Terézie.

Podobne zastaraným spôsobom vyhodnocuje ako si ju jednotliví jeho zverenci dokážu obliecť. Že je niektorým tá rovnošata malá alebo iným veľká už nerieši. Nech mu to rodičia doma prešijú, keď sa im nepáči. Ale čo ak tí rodičia nemajú doma šijacie stroje alebo nechcú, či nevedia šiť?

Jeden murár, môj kolega, mi raz rozprával ako dohováral svojmu desaťročnému synovi: „Ak sa nebudeš dobre učiť, ostaneš sprostý a narobíš sa ako ja.“ Ten murár určite sprostý nebol, ale v tomto sa mýlil. Ako mohol chcieť aby malý, ešte len emocionálne mysliaci človiečik racionálne vyhodnotil situáciu?

Na tejto stránke som si prečítal nasledovný text:

Malý zajačik príde prvý deň zo školy a usmieva sa od ucha k uchu.

Maminka sa ho pýta, prečo je taký šťastný a spokojný.

Zajačik jej odpovie: “Vyhral som súťaž v skákaní.” Maminka ho pochváli.

Zajačik príde druhý deň, takisto sa usmieva, ale už nie tak veľa. Na maminkinu otázku odpovie: “Behali sme a skončil som tretí.” Mamička ho opäť pochváli.

Na tretí deň príde zajačik domov so slzami v očiach a nechce maminke povedať, čo sa v škole stalo. Až po chvíli jej prezradí: ” Dnes sme v škole sme plávali a ja som skončil posledný”.

Maminka ho pohladí a spýta sa ho: “No dobre, ale prečo plačeš?”

Malý zajačik povie: “Pretože mi pani učiteľka povedala, že nakoľko som bol posledný, tak od teraz budem v škole každý deň už len plávať”.

Deti nabité emóciami, nie len pozitívnymi ale niektorí bohužiaľ aj negatívnymi, prídu do školy a bez rozdielu schopností a rodinného zázemia, sú zaradené do desiatky, ak nie stovky rokov starého vyučovacieho procesu. Rybka sa začne učiť chodiť, slon lietať, korytnačka šplhať na lane. Podobne ako zvieratá na tomto obrázku.

Maďarský učiteľ László Polgár vychoval zo svojich dcér šampiónky v šachu. Vraj zistil, že k tomu aby bol človek v nejakej disciplíne skutočne dobrý nezáleží až tak na DNA, ako na snahe a tvrdom tréningu.

Nechcem za každú cenu pánovi Polgárovi oponovať, ale rád by som ho videl, ako by mňa dokázal naučiť spievať. Už v jednom z predchádzajúcich mojich článkov som písal: „Kto iný, ako človek bez hudobného sluchu, dokáže lepšie zabaviť celú triedu svojím speváckym výkonom? Ktorý chlapec netúži predviesť sa dievčatám prapodivnými zvukmi, ktoré vychádzajú z jeho hrdla? Kto môže mať viacej radosti z maľovania nôt do notovej osnovy ako človek, ktorý vôbec netuší a nikdy ani tušiť nebude, ako to funguje. Stáť pred tabuľou  a vidieť ako sa vám deti smejú, nie je určite príjemný pocit. Hodne záleží od rodinného prostredia, od lásky a podpory, ktorá sa človeku dostáva, aby to zvládol.

Neviem, či to väčšina ľudí, bohužiaľ aj učiteľov, nechce alebo nedokáže pochopiť, pritom je to také jednoduché. Miesto toho, aby sa rozvíjali danosti detí, náš školský systém a myslím si, že nie len ten náš, sa snaží vyrovnávať rozdiely medzi nimi.

„Dnešné deti sú také zlé, aké ešte nikdy v minulosti neboli. Nevážia si učiteľa, nerešpektujú autoritu. Už to nie je také, ako to bývalo.“ Viď ukážka.

Pozretie ukážky z filmu Obecná škola vyvoláva spomienku a tiež otázku. Aj nás učiteľ na základnej škole bil trstenicou po otvorených dlaniach, aj on mal rešpekt. Rešpekt, ktorý skončil vo chvíli, kedy mu jeden z nás v záchvate zúrivosti neotrieskal hlavu o tabuľu a my sme ho, teda učiteľa, museli zachraňovať.

Pred kým sme mali ten rešpekt? Pred pánom učiteľom, alebo jeho trstenicou?

Je dobré že rodičia (možno na výnimky) a ani učitelia už deti nebijú, pretože rešpekt vyvolaný násilím nie je rešpekt. Je to strach. Strach, ktorý vyvolá neskôr opäť iba násilie. Nemusí byť fyzické, môže byť aj psychické.

Často sa dopočujem, často si prečítam: Čo si to tie dnešné deti dovoľujú? Prečo len dnešné, keď film „Škola základ človeka,“ z ktorého je táto ukážka, bol natočený v roku 1938?  

Aj za socializmu sa niektorí chytrí ľudia snažili o osvetu a tak ako iní pred nimi chceli poukázať na myslenie toho malého človiečika, na jeho uvažovanie. „Ak nebudem v ničom medzi najlepšími, tak nech som aspoň stredobodom pozornosti. Ak už skoro ničomu, čo tu iní robia alebo o čom hovoria nerozumiem, tak si to musím nejako spestriť.“

Profesor Pavol Zlatoš hovorí:  „Určitá matematická gramotnosť je potrebná, tak ako je dôležité, aby sme vedeli čítať a písať. Ale rovnako, ako sa nemusí každý vyznať vo svetovej literatúre, nemusí každý dôkladne ovládať matematiku. Každý by si mal vedieť spočítať, koľko si potrebuje odložiť peňazí, aby mohol zaplatiť účty, a keď si vezme pôžičku, ako ju bude splácať. No isté vzdelanie – či už literárne, alebo matematické – patrí k všeobecnej kultúre.“

Má pravdu? Stačilo by to na to, aby mali takíto žiaci dostatočné, tak často zdôrazňované všeobecné vzdelanie? Mimochodom, keď sa pýtam, čo to znamená, k čomu to v živote potrebujem, skoro nikdy nedostanem na moju otázku odpoveď. Možno je to na to, aby som vo chvíli, keď ma zastaví štáb relácie „Nikto nie je dokonalý“ nezačal koktať a zabávať mojich všeobecne vzdelaných spoluobčanov pri televízoroch.

Čo to vlastne ten profesor Zlatoš povedal? Že isté vzdelanie je potrebné? Že vrátane matematiky patrí k všeobecnej kultúre? Myslím, že mi neostáva nič iné, ako s profesorom Zlatošom súhlasiť. Otázkou však zostáva rozsah a spôsob výučby.

Musím sa priznať, že tých predmetov, ktoré ma nebavili bolo až príliš veľa. Nerozumel som, ako aj mnohí ďalší, kedy sa v Smatanovej Vltave spojili dva malé potôčky do jedného toku, nepochopil som, že v práve znejúcich tónoch je počuť ako sa ľudia veselia na hodoch, ani kde sa na blízkych skalách vypínajú pyšne stojace hrady a zámky. Okrem toho bolo pre mňa nesmiernym utrpením kresliť do notovej osnovy tie biele alebo čierne guličky s vlajkami, raz obrátenými hore, inokedy dole.

Páčili sa mi obrazy Martina Benku alebo Ľudovíta Fullu, napriek tomu, že som nechápal ako to tak pekne môže niekto na ten papier „napatlať.“

Netuším ani dnes, kedy presne bola Veľká francúzska revolúcia, ani kedy začala vládnuť Parížska komúna. Vlastne teraz to už viem, pretože som si to vygooglil, pamätal som si len, že to bola vláda socialistov, ktorí vládli len pár mesiacov. Skôr ma zaujímalo prečo to tak bolo.

O článkonožcoch nemám ani šajnu a pripomenulo mi ich už iba rodičovské združenie, na ktorom som sa dozvedel akého mám doma hlupáka. Budúci technik a neovláda ich charakteristické znaky, ich rôzne končatiny alebo ústne orgány.

Páčilo sa mi cestovať po glóbuse, spoznávať podnebie a krajiny v ktorých ľudia žijú, ale či ich je v tej konkrétnej 51 289 566 328, alebo 49 324 899 012 mi bolo úplne jedno.

Možno by som skôr pochopil, keby som sa nemusel bifľovať nomatív, genitív, datív, akuzatív, lokál a inštrumentál, čo sú to tie pády a aký majú v našom materinskom jazyku význam. Hltal som Rýchle šípy ale Dom v stráni alebo Kapitánovu dcéru by ma prečítať nedonútil nikto.

Proste nepatril som k žiadnym géniom a čo som nepochopil, nedokázal som sa naučiť. Možno preto viem pochopiť tých, ktorí zaostávali skoro vo všetkom.

Lenže koľko učiteľov je ochotných zamyslieť sa nad všetkým tým, čo som tu alebo v predchádzajúcich mojich riadkoch či článkoch napísal? Koľko rodičov by bolo ochotných pomôcť, spolupracovať?

Keď už som sa zmienil o rodičoch. Sú aj oni súčasťou vzdelávacieho procesu? Majú vplyv na vzdelanie detí?

Psychológ Ivan Štúr povedal: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Mal pravdu, ale stačí to?  

Šťastie majú tí, a je ich „vraj“ nemálo, ktorých deti sú prakticky od malička samostatné a racionálne mysliace. Tie si plnia povinnosti bez reptania a nepotrebujú žiadnu pomoc rodiča. Ja takých moc nepoznám, ale musím tým rodičom asi veriť, keď to hovoria. Veď prečo by nehovorili pravdu?

Tí ostatní, ktorým na deťoch záleží a ktorých deti sú asi „zaostalejšie,“ sa s nimi po večeroch učia a tak doháňajú to, čo deti v škole nedokázali pochopiť alebo nestihli urobiť. Len škoda že im v dnešnej revolučnej dobe na rozprávky alebo rozprávanie sa o prírode, práci, láske zostáva stále menej a menej času. Možno je to preto, lebo nie každý úradník alebo učiteľ dokáže pochopiť, že by niektorí ľudia a nie je ich málo, prichádzali domov až v neskorých podvečerných hodinách, kedy by už deti mali spať.

Chcel som aj do tejto časti môjho textu vložiť nejaký link o domácich úlohách, ale nedokázal som niektoré publikované texty, postavené na výnimočných, skôr fiktívnych rodičoch a deťoch akceptovať a tak mi zostal len tento môj vlastný text.

V článku „Možno by sme sa raz mohli pochváliť vyspelosťou našej spoločnosti,“ som napísal: „A tak sa pýtam: „Čo nám bráni pridať ku klasickej výučbe, vyučovanie formou hier, krúžkov? Čo nám bráni organizovať turnaje, alebo zápolenia podobné relácii „Milujem Slovensko?“ Čo nám bráni zapojiť do toho všetkých? Myslíte, že by sa neprejavil potenciál detí?“

Na futbalové zápasy chodí od tisíc do tritisíc divákov a vláda Smeru do nich investovala 45 miliónov Eur. Do rekonštrukcie štadióna Ondreja Nepelu, ak sa to teda za rekonštrukciou dá považovať, investovalo mesto Bratislava 74 miliónov Eur. Takže na futbalové štadióny sa peniaze našli a pre deti nie?

V závere mojej knižky som napísal: „Mládež, pre ktorú, keby som mohol, vybudoval by som „Centrá voľného času“ od Čiernej nad Tisou až po Kúty. Vo veľkých mestách by to boli „Supercentrá,“ veľké ako futbalové štadióny, v ktorých by to hýrilo mimoškolskými aktivitami a kde by sa čo-to mohli naučiť aj rodičia od svojich detí.“

Keď som písal tieto slová netušil som ako málo ľudí ich pochopí alebo sa ich aspoň bude snažiť pochopiť.  

V článku : „Taká divná škola, alebo táranie neučiteľa,“ som sa snažil napísať ako by to v našich školách mohlo vyzerať. Okrem toho som sa to už mnohým snažil osobne vysvetliť. Márne. Jedných som vyrušoval v téme o futbale, iných otravoval pri varení guľáša.

Posledné facky som dostal nedávno. Vraj čo otravujem z akýmisi školskými aktovkami? To nech si riešia tí, ktorí to majú v náplni práce. Iný, dokonca učiteľ, tvrdil že by to bolo drahé a tým to preňho skončilo.

Má zmysel snažiť sa? Skúšať to rozprávkovou či inou formou, keď to toľkých ľudí nezaujíma? Možno keby bol za tým nejaký ten kšeft. 

Nemá.

Tak už mi len zostáva poďakovať sa tým, ktorí mali so mnou trpezlivosť a prípadne moje písanie z času na čas podporili. Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?