reklama

Možno by sme sa raz mohli pochváliť vyspelosťou našej spoločnosti.

Nie raz som sa dočítal, čo všetko úspechy našich športovcov alebo umelcov pre našu krajinu znamenajú, že sú tou najväčšou reklamou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nepochybujem, že úspechy športovcov sú dobrou reklamou pre krajinu. Mimo iné vzbudia záujem turistov, ktorý pravdepodobne vydrží až do chvíle kedy vystúpia na Bratislavskej železničnej stanici, honosne nazývanou hlavnou. Možno sa v tej chvíli zamyslia či sú správne. Či sú skutočne v tej krajine z ktorej pochádza Sagan.

Šport som mal odmala rád. Sám som aktívne športoval a často navštevoval ligové zápolenia. Veru bolo z čoho vyberať. Bratislavskí futbalisti, hokejisti, volejbalisti, hádzanári, basketbalisti, kolkári a ďalší bojovali o prvé priečky v československých ligách a treba povedať, že ani ženy v ničom nezaostávali. Bratislavskí športovci žali úspechy aj na medzinárodných fórach a Košice alebo Prešov im boli nie raz viac ako skvelými súpermi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po roku 1989 som postupne začal nazerať na šport inými očami. Videl som ako ubúdajú futbalové ihriská, zažil nechutné manipulovanie s hráčmi v mládežníckych súťažiach a spoznal podivné výchovné metódy trénerov. Niektorí si chceli prostredníctvom detí vybudovať svoju trénerskú kariéru, iní sa snažili touto formou vydláždiť cestu na športový vrchol svojmu potomkovi. Nejeden tam iba tak, bez ambícií, trávil voľný čas.

Videl som nie len úsmevy na tvárach detí, ale aj ich plač a zúrivé pohľady rodičov. Vraj ako som si to mohol dovoliť, že som tej malej, nadanej, deväť ročnej slečne povolil štart, keď ju priviedla mama na prezentáciu do turnaja dve minúty po stanovenom termíne. Malá tenistka zrejme ešte nechápala prečo je okolo jej štartu toľko kriku, ale už asi tušila, že to bude tým, že je favorit. A jej súperky? Asi sa postupne učili ako sa dá aj inak, ako svojimi schopnosťami, nie len v športe ale v živote ako takom, vyhrávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zažil som hádku trénerov a rodičov o tom na akom ihrisku sa bude hrať, ktorá skončila slzami v očiach ani nie desaťročných detí, ktorým dospelí zrušili zápas. Videl som súťaživosť funkcionárov. Videl som odborníkov, ktorí už u osemročného chlapca vedeli, čo z neho bude. Trénerov, ktorí na ihrisko pustili, len jedenásť hráčov a jedného náhradníka, pretože víťazstvo bolo dôležitejšie ako výchova hráčov. Videl som deti, ktoré poctivo trénovali, ale keďže si nezahrali, tak to po pol roku zabalili.

Je dobré, že Sagan, Zuzulová, Vlhová a ďalší pritiahnu viac detí na športové kolbištia. Tak ako i iní úspešní ľudia pritiahnu deti k niečomu inému. K husliam, tancu, spevu, matematike, či fyzike. Je to určite lepšie, ako keby sedeli doma a nevedeli sa dočkať, kedy sa aj oni budú môcť stať súčasťou takých „veľkolepých formátov“ ako je napríklad Farma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skúsme sa však na ten svet športu pozrieť aj inými ako ružovými okuliarmi. Skúsme sa zamyslieť ako mohli skončiť, alebo možno skončili tie talenty, kvôli ktorým sa tí rodičia hádali.

Poznám nemálo detí, ktorých kariéra neskončila tak, ako očakávali. Poznám osudy neúspešných a frustrovaných futbalistov, hokejistov, tenistov, či iných športovcov, v ktorých rodičia alebo tréneri živili do poslednej chvíle nádej na osud Šatana, Škrteľa alebo Hrbatého. Poznám deti, ktorých rodičia platili nemalé peniaze za individuálne tréningy alebo osobného trénera, pričom tí dobre vedeli, že očakávaný level to dieťa nikdy nedosiahne. Ale keď platili, prečo by ich nepodporovali?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnohé deti odmala trénovali, robili sparing partnerov tým najlepším, ale vysnívaný úspech sa nedostavil. Napriek tomu, že ich šport naučil na sebe tvrdo pracovať, frustrácia z nedosiahnutého cieľa bola často silnejšia. Nie raz chýbalo vzdelanie, motivácia a tak sa nejeden vydal na spoločnú cestu s alkoholom.

„Bolo Ti to treba tak drieť? Mohol si si užívať ako ja už dávno,“ povedal pri pive a poldecáku Karol Emilovi. „Vidíš ja som sa na to vykašľal, keď mi nedovolili hrávať už dávno a som na tom rovnako ako Ty.“

Jeden cítil krivdu v presvedčení, že keby mu dovolili hrať bol by dnes tam kde Messi, druhý z toho, že napriek drine sa mu to nepodarilo.

Je fajn ak sa niekto z našich radov presadí vo svete. Akosi to emocionálne hreje na srdci a človek nadobúda pocit spolupatričnosti a hrdosti. Škoda len, že eufória pominie tak rýchlo ako prišla a že na mimoriadnych úspechoch našich športovcov majú hlavnú zásluhu, teda okrem samotných športovcov, ich rodičia.

 „Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,“ tak sa volá to ministerstvo, ktoré to má celé pod palcom. Nechcem tu teraz zdôrazňovať význam predmetného ministerstva, to určite nie. Stačí mi spomenúť si na financovanie futbalových štadiónov a mám dosť.

Mňa skôr zaujíma ten názov. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu, športu. Už mi tam chýba len kultúra a to nežartujem. Samotný názov ministerstva naznačuje spojitosť vzdelávania a športu. Ja by som k tomu pridal ešte aj tú kultúru.

Rodina, škola a voľno časové aktivity sú spojené nádoby, či sa to niekomu páči alebo nie. Ak si niektorí predstavujú, že si dieťa naplní svoj voľný čas uvedomelým: „Učiť sa, Učiť sa, Učiť sa,“ tak sa mýlia. Prečo by to tie deti mali robiť? Lebo sú uvedomelé ako Lenin?

Šesťročné prídu do školy nabité pozitívnou energiou, ak sa teda už niektorým rodičom nepodarilo tento potenciál v nich potlačiť a plné túžby by chceli rozvíjať im danú kreativitu a nie o pár rokov neskôr dešifrovať u psychológov čierne machule.

Tie deti, ktorých rodičia sa trafili do ich talentu a venujú sa im, majú šťastie, Čo však tí ostatní? Objavia v sebe potenciál, ktorý majú v genetickej výbave?

Iste si mnohí pamätáte ako Vám dalo zabrať dvojročné dieťa. Ako sa chcelo dotýkať všetkého nového čo videlo, na čo dosiahlo. Ako to chcelo spoznať. Niečo ho omrzelo rýchlo u iného vytrvalo.

A tak sa pýtam: „Čo nám bráni pridať ku klasickej výučbe, vyučovanie formou hier, krúžkov? Čo nám bráni zapájať deti do projektov zodpovedajúcich ich schopnostiam? Čo nám bráni organizovať turnaje, alebo zápolenia podobné relácii „Milujem Slovensko?“ Čo nám bráni zapojiť do toho všetkých? Myslíte, že by sa neprejavil potenciál detí?

Čo nám bráni urobiť to? Fico? Peniaze?

Nie, nie je to ani Fico, ani peniaze. Je to nedostatok ochoty väčšiny z nás niečo meniť. Je to neschopnosť pozrieť sa na svet detí očami Malého princa. Pretože, ak by sme to dokázali, tak by sa aj tie peniaze našli a my by sme sa možno raz mohli pochváliť nie len špičkovými športovcami ale aj vyspelosťou našej spoločnosti.

Miloslav Polák

Miloslav Polák

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu