Ako to je s tými službami na Slovensku?

Autor: Miloslav Polák | 13.2.2016 o 9:20 | Karma článku: 3,63 | Prečítané:  668x

Príbeh prvý. Že raz budem predávať byty v realitnej kancelárii by mi nenapadlo ani vo sne. Lenže život sa niekedy nepýta. „Nemá kto, musíš Ty!“ prikáže.

„Ešte pätnásť minút a zavriem to tu,“ hovoril som si pri pohľade na hodinky. Nie že by som sa nejako veľmi ponáhľal domov, ale potreboval som sa ešte pozrieť na stavbu, čo sa tam deje. Byť na prechodnú dobu realiťákom ma neurážalo, ale začala mi vadiť rozpoltenosť mojej osobnosti. Byť naraz na stavbe a v realitke sa proste nedalo.

„Dúfam, že sa opäť niekto neprestane riadiť výkresmi a nezačne na stavbe niečo vylepšovať vlastnou hlavou,“ hovoril som si už o tretej popoludní. Nieto divu, že som sa nevedel dočkať fajrontu.

Keď sa päť minút pred záverečným klaksónom otvorili dvere kancelárie a objavili sa v nich  dve usmiate zákazníčky, pocítil som mierne chvenie v svalovej hmote. „Dúfam že ma nebudú dlho zdržiavať,“ hovoril som si optimisticky, ale mýlil som sa.

Dámy sa posadili na stoličky ako v kaviarni a začali obchodovať. Pri ich veľkom sebavedomí, mimochodom vďaka rozopnutým blúzkam som im ho videl veľmi dobre, ich ani nenapadlo, že by som mohol mať ďalšie povinnosti, tobôž iný program.

Napríklad, že o pol siedmej pricestovala svokra a ja som mal ísť pre ňu na stanicu. Oj, to nie je dobrý príklad, nech si tam len postojí, keď zase prišla otravovať.

Mohol som byť aj taký drzý, že by som si kúpil lístky na koncert a chystal sa naň, hodinu po pracovnej dobe, ísť. Alebo by ma v tom istom čase čakal kamarát niekde v pohostinstve, lebo ja, nesmierny optimista, som nepredpokladal, že budem mať klientov po záverečnej.

Lenže ja som si mal uvedomiť, že ja som ten, kto chce predať, že ja som ten kto slúži a potom, niečo po pol ôsmej, keď som konečne zavrel podnik, tak som si mohol začal organizovať aj svoj vlastný život, alebo frustráciu vybiť niekde inde, napríklad na mračiacej sa pokladníčke, ktorá keby išla už pred pätnástimi minútami na toaletu, bolo by neskoro.

Príbeh druhý.

V pondelok o druhej popoludní to prídem pozrieť a zamerať, oznámil mi potenciálny dodávateľ v piatok popoludní. Bol som rád, že príde, i keď som si myslel, že by bolo správne, aby mi to oznámil o deň skôr, aby som sa mohol v práci zariadiť. Vypísal som si však úplnou náhodou na pondelok dovolenku, tak mi to celkom vyhovovalo.

Dve hodiny preč a zhotoviteľa nikde. Pol tretej, nič. Vytočil som číslo a: „Práve som sa Vám chystal zatelefonovať, dnes mi to už nevydá. Mám toho veľa. Prišiel by som o tom istom čase zajtra.“

„Zajtra nemám čas,“ odpovedal som chladne a prerušil hovor. „Vlastne pre Teba už nikdy nebudem mať čas.“ 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?