reklama

Pivničiari z Račianskeho mýta - Turnaj.

So Samom bola naozaj sranda. Pravda bola, že sme sa stretávali skôr sporadicky než pravidelne. Každý sme boli v podstate iný a mali rôzne záujmy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ja som miloval šport, on prakticky nešportoval. Napriek tomu sa nám ako náhradník nanominoval na celoštátny turnaj vysokých škôl v stolnom tenise. Bolo to na poslednú chvíľu, keď nám ochorel spoluhráč. A tak sme si povedali: „Keď recesia, tak recesia.“ O dva dni sme už sedeli vo vlaku do Brna a mali sa opätovne presvedčiť, že vo svete dospelých to také jednoduché nebude.

V Brne sme boli načas, presne o ôsmej, ako bolo napísané v propozíciách. Hneď po príchode na stanicu nám však organizátori oznámili, že došlo k omylu a turnaj sa začne až o deň neskôr. No čo už. Na Balaton sme prišli o deň neskôr, do Brna zasa o deň skôr. Vrátiť do Bratislavy sme sa nemuseli. Organizátori nám vybavili nocľah pri Brne a ďalšie pokyny spolu s cestovnými lístkami nám mali vydať o štvrtej popoludní na stanici.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V podstate nám neprekážalo, že si výlet predĺžime. Ostalo nám osem hodín na prehliadku mesta. „Ktorým smerom?“ padla otázka, keď sme ostali na stanici sami. „Tamtým,“ ozval sa Samo a ukázal na krčmu U čierneho koňa. Z krčmy sme sa nakoniec nedostali, pretože nám v nej zachutilo rezané pivo. Bolo skutočne dobré, tak načo sa premávať s batohmi po meste? Tam sme posedeli, podebatovali, brniansky vzduch k nám vial cez otvorené okná.

Pred štvrtou sme sa stretli s ďalším organizátorom, ktorý mal pre nás adresu ubytovne. Bolo to v kultúrnom dome v dedine neďaleko Brna. Vlakom sa tam dalo dostať celkom rýchlo. Jediným problémom bolo dostať sa do vlaku. Robotníckym vlakom, ktorým sme mali ísť, sa pracujúci ľud vracal z práce domov. Vlak bol totálne preplnený a boli sme radi, že sa nám doň podarilo natlačiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hneď po nastúpení do vlaku Sama zaujala dlhovlasá slečna stojaca chrbtom pred ním. Samo jej nosom šibrinkoval vo vlasoch netušiac, ako vyzerá. Zjavne mu to neprekážalo. Natlačený na jej chrbát slečnu neustále oblboval. „Mohla bys jít s náma, Mařenko,“ šepkal jej do ucha. „Pojď s náma, Mařenko.“

Po vystúpení niekoľkých cestujúcich na druhej zastávke sa priestor pri záchodoch trochu uvoľnil a Mařenka sa otočila. „Já nejsu Mařenka, já su Karel!“ ohradil sa muž s dlhými vlasmi. Samo zostal šokovaný a na jeho výraze sme sa ešte dlho rehotali.

Miesto nášho ubytovania sme našli bez problémov. Bola to taká klasická socialistická ubytovňa s kultúrnym domom a telocvičňou. Vybalili sme si veci, navečerali sa a išli sa prejsť. Na ten večer sme nemali žiadne plány. Skoro ráno sme vstávali, a tak bolo rozumné ísť skoro spať. Keď sme sa však vrátili z obhliadky dediny, čakalo nás na ubytovni prekvapenie. Svoje bydlisko sme prakticky nepoznávali. Tichý kút v malebnej moravskej dedine sa zmenil na nepoznanie. Pred ubytovňou stál autobus a po ubytovni pobehovalo asi 30 slovensky hovoriacich dievčeniec a dvaja chlapci. Je pravda, že ich priemerný vek bol tak asi 50 rokov, ale predseda družstva, šofér autobusu a družstevníčky boli vo fantastickej nálade.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hneď ako nás zbadali, ponúkli nás slivovicou a pivom. Zdvorilo sme neodmietli. Chvíľu sme pokecali a dokonca sa s nimi dohodli, že nás ráno odvezú do Brna. Vypili sme pivo a po dve poldeci, na dobrú noc dostali štípanec do zadku a išli spať. Zábava pokračovala aj bez nás až do skorých ranných hodín. Našťastie sme boli mladí, unavení a nemali sme so spánkom žiadne problémy.

Ráno sme sa zobudili, naraňajkovali a nastúpili do autobusu. Ženy spolu s predsedom tam už sedeli všetky a dokonale upravené. Len šofér chýbal. 

„Toho ožrana budeme asi musieť do autobusu doniesť,“ radili sa ženy medzi sebou.

Žiaľ, nevtipkovali. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, keď asi osem družstevníčok doslova a dopísmena vodiča prinieslo do autobusu. Posadili ho na sedadlo a vyrazili sme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Keď túto cestu prežijem, prestanem piť,“ zahlásil Samo skrčený vo svojom sedadle.

Nevyšli sme ani z dediny a už dve ženy vstali zo svojich sedadiel. Jedna vytiahla fľašu slivovice, druhá sklený pohárik a handričku. Mali to perfektne zorganizované. Jedna nalievala, druhá štamprlík po každom použití vyutierala. Pri týchto úkonoch nimi sem-tam heglo, najmä keď šofér vyberal zákrutu.

„Povedzte tomu ožratému kokotovi, nech spomalí, lebo nás zabije,“ kričali cez celý autobus. Vtedy vodič okamžite spomalil asi na pätnásť kilometrov za hodinu. Po chvíli zaznela ďalšia veta: „Keď ten debil pôjde takto ďalej, tak do Brna neprídeme ani do zajtra!“

Pozorovali sme dianie v autobuse s obavou, že sa do Brna načas alebo vôbec živí dostaneme. Družstevníčky sa však zabávali akoby nič, popíjali, smiali sa, spievali. Popritom pokrikovali na vodiča a usmerňovali jeho cestu.

„Okolo tejto kaplnky už ideš tretíkrát, ty kokot,“ rozliehalo sa chodbičkou.

„Vodič má byť veselý a jazda dynamická,“ hlesol Samo.

Čo tým vtedy myslel, som dodnes nepochopil, ale chytil som mierny záchvat paniky. V zajatí skupiny žien, v autobuse riadenom stále opitým vodičom, ma ani len poldecák slivovice, ktorý sme dostali od družstevníčok, neupokojil. Buchot srdca zoslabol, až keď sme vstúpili do Brna. Len čo autobus zastal pri vlakovej stanici, vyrútili sme sa von. Stojac konečne v bezpečí na pevnej zemi sme si vydýchli a rozlúčili sa.

A turnaj? Dopadol dobre. Dotiahli sme to až do finále.

Miloslav Polák

Miloslav Polák

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu