Pivničiari z Račianskeho mýta - Vojenské sústredenie.

Autor: Miloslav Polák | 22.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  62x

Posledné prázdniny nášho života nám vojaci skrátili o päť týždňov. Nemohli sme ostať nepripravení brániť našu vlasť a len dôkladný vojenský výcvik nás mohol zoceliť a urobiť z nás chlapov.

Nikomu to nevoňalo a päť týždňov bolo veľa. Bolo to však lepšie, ako si odkrútiť celú dvojročnú vojenskú službu. Možno nakoniec nešlo iba o vojnu. Možno sa ľudovodemokratická armáda rozhodla pripraviť nás na manželstvo. Naučiť nás upratovať, ustielať postele, poskladať košele alebo preprať ponožky či trenky. Keď nás to nenaučili mamy, musela tak urobiť armáda. A tak s heslom Armáda proti rozvodom vyrazili sme do Levíc.

V levických kasárňach boli na základnej službe predovšetkým tankisti. My sme však s nimi neprichádzali do styku. Ako nevojaci, teda tí, čo neboli pod vojenskou prísahou, nás oddelili od ostatných. Spali sme v stanoch, tridsiati piati v jednom. Za stanmi latrína – dve fošne postavené paralelne proti sebe. Pri veľkej potrebe sme sa dobre že neopierali chrbtami. Stravu nám vozili do stanu určeného na jedáleň a učebňu zároveň.

Podmienky, v ktorých sme prežili tých pár týždňov, neboli bohvieaké. Tridsaťpäť mužov v stane za horúcich letných nocí dokázalo vyrobiť taký smrad, že sa v stane nedalo poriadne dýchať. Ja som našťastie spal pri východe, kam ako-tak prúdil čerstvý vzduch. Kto nezaspal prvý, mal smolu. Za zvukov škrípajúcich zubov, funenia či chrápania alebo mimovoľného prdu to bolo ťažšie.

Na sústredení sme trénovali najmä jazdy na tankoch. Bola to jediná vec, na ktorú sa dalo tešiť. Riadiť také monštrum jednoducho lákalo. Striedali sme sa, pričom každý na malú chvíľu riadil tank podľa pokynov súdruha podporučíka.

Odvážny človek. Pobehoval pred tankom, akoby ho riadili skúsení vodiči a nie vojenskí bažanti. Všetko šlo nakoniec hladko, až kým sa k páke neposadil Samo. Podporučík stojaci pred prichádzajúcim tankom síce zástavkou vydal jasný povel, ale Samo si zmýlil pedále. Namiesto toho, aby zastavil, zrýchlil. Podporučík konal duchaprítomne. Vyskočil a dvoma rukami sa chytil kanóna. Takto sa viezol na tanku niekoľko metrov, kým Samo konečne nezabrzdil. Bledý vystrčil hlavu z riadiacej kabíny. Našťastie podporučík, síce tiež bledý ako stena, nevyvodil žiadne dôsledky. Asi bol rád, že prežil.

Po ukončení jázd zostali Michal a Milan vo výcvikovom priestore strážiť tanky. Ostatní sme sa vrátili do svojich stanov v kasárňach vzdialených asi pätnásť kilometrov od cvičiska. Tam sme už skoro zaspávali, keď dobehol prepotený Milan a ledva zo seba vyhabkal: „Tank! Ukradli tank!“

„Čo vám ukradli?“ zdesil sa podporučík. „Tank!“ zakričal znovu Milan. Podporučík zbledol znovu a rozbehol sa k autu. My sme zatiaľ nabádali Milana, nech nám povie, čo sa stalo. „Prišli záklaďáci, odomkli si tank a odfrčali,“ znela jeho stručná odpoveď. Nakoniec sa ukázalo, že tank zobrali vojaci základnej služby a zbehli na ňom do dediny na pivo. Bol to priamo im pridelený tank a tak si ho mohli odomknúť, kedy chceli. Výsledky vyšetrovania krádeže boli takéto: Milan dostal za odmenu priepustku domov a vojaci sedeli tri týždne v base. Zdalo sa mi to ako neprimeraný trest.  Až neskôr som začal chápať, prečo vojaci dostali tak málo. Zatĺkať prúsery bola, a to nielen v armáde, bežná prax. Čím bolo viac prúserov, tým horšie bolo hodnotenie veliteľov.

Taktickú prípravu nás učil major Vango. Bol to olašský Róm a v podstate dobrý chlap. Bol to prostoreký človek, ale nebol zlý ani zákerný. Chodievali sme s ním na dvojdňové cvičenie do terénu.

Majorov rozkaz znel takto: Úloha číslo jeden, vyhľadať v lese nepriateľa a zneškodniť ho. Úloha číslo dva, naplniť prázdne brašne hubami. Samozrejme, že úloha číslo dva bola prvoradá. Rozdelili sme sa na tri skupiny, nafasovali vysielačky a vyrazili. Zbierať huby vo vojenskom priestore nebol veľký problém. Za chvíľu boli brašne plné. Čo už, aké tam boli huby. Zbierali všetci. Aj tí, čo sa v tom vyznali, aj tí, čo o hubách nemali šajnu. Ešte chvíľu sme sa motali po lese, potom sa všetky skupiny spojili a vysielačkami balamutili majora.

Do vysielačky išlo napríklad takéto hlásenie: „Napravo desať nepriateľských vojakov, naľavo dubáky ako stĺpy, príjem.“ Po chvíli sa z vysielačky ozval pokyn: „Vysrať sa na nepriateľov, zbierať huby!“

Po návrate na tankodrom nasledovala kontrola brašien. Major rozprestrel na zem veľkú celtovú plachtu, na ktorú sme postupne vysypali nazbierané huby. Pri pohľade na ne majorovi žiarili oči ako svätojánske mušky. V momente, ako boli huby vysypané, záklaďáci si prišli po jeden tank. Našťastie zobrali ten náš. Major nám vydal okamžite náhradný rozkaz a poveril nás čistením húb. Nič lepšie sa nám ani nemohlo stať. Kým ostatní na cvičisku museli maskovať tanky a pobehovať po placi ako diví, my sme si zapálili cigarety a v pohode pekne pomaličky čistili huby. 

Major Vango mal po sústredení vysušených hríbov pre celú svoju rodinu. My sme sa domov vrátili šťastní, že to máme za sebou. Absolventské hodnosti nám potom umožnili dokončiť si školu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?