Pivničiari z Račianskeho mýta - Návrat do školy.

Autor: Miloslav Polák | 15.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  40x

Do školy som po úraze nastúpil až o mesiac neskôr. Po dvoch mesiacoch prázdnin a mesiaci povaľovania sa doma som si od školy doslova odvykol.

Hneď po návrate som však zistil, že zaostávam takmer v každom predmete. No namiesto toho, aby som začal doháňať učivo, rozmýšľal som, ako si ešte viac uľaviť. Keď ma to v škole nebavilo, jednoducho som povedal, že sa necítim dobre a išiel som preč. Namiesto domov som však šiel do kina. Kino Praha vtedy premietalo aj o jedenástej predpoludním a kino Čas dokonca celý deň. Takže zašiť sa nebol problém.

Jedného takého dňa sa do kina Čas doslova valil húf žiakov. Asi osprostený z nudy som nerozmýšľal prečo. Strčil som sa do davu a bez lístka vošiel do kina. Až sediac v kine som si uvedomil, čo som spravil, no už bolo neskoro zmeniť to. A tak som sa ocitol na školskej akcii úplne inej školy. Postupne som si vypočul správu riaditeľa, po nej básničky, pesničky, jednoducho celý program. A keď zhaslo svetlo a na plátne sa objavil Vasilij Ivanovič Čapajev, bolo jasné, že musím preč. Pri čo najtmavšej scéne som vystrelil zo sedadla a prchal k východu. Útek sa podaril, len ešte chvíľu mi v ušiach doznievali posledné vety, ktoré som v kine začul: „Kam ideš? Z ktorej si triedy?“

Moje lajdáctvo sa mi nakoniec vypomstilo. Predovšetkým na známkach. Mamu som sa snažil presvedčiť, že na vine bol môj zdravotný stav, ale neverila mi. Hádky pre prospech boli čoraz častejšie. Vedel som, že treba niečo upraviť, ale chýbala mi vôľa. Zanedbaného bolo veľa a nového ešte viac. Cez deň v škole, popoludní rysovanie, matematické príklady, básničky a referáty doma. Medzitým tréning či partička kariet na dvore.

Nakoniec nastal zlom. Ten spôsobila moja odpoveď na predmete pozemné stavby. Pani profesorka ma vyvolala a ja som nič nevedel. Nevedel som odpovede, nerozumel som otázkam. Prešliapaval som pred tabuľou a cítil som sa hrozne. Nemal som ani šajnu, o čom bola reč. Moje neznalosti vyvolávali v triede výbuchy smiechu a ja som sa hanbil. Pochopil som, že moje flákanie presiahlo mieru a začal som si uvedomovať, ako sa pred tabuľou môžu cítiť tí, ktorí zaostávajú už dávno. Bolo načase niečo s tým urobiť.

Určite to nebola záležitosť nasledujúceho dňa, ale postupne som začal v škole pridávať. Je pravda, že ma to často vôbec nebavilo, ale silou vôle som to prekonal. Bola to drina, ktorá však začala prinášať svoje ovocie. Ku koncu ročníka sa môj prospech zlepšil na prijateľnú úroveň. Nebol som síce jednotkár, no už ma počas odpovede pred tabuľou nefackovala hanba.

Náš dvor som nezavrhol, ale už som mu dal len toľko času, koľko mi povinnosti dovoľovali. Dvor sa pre mňa stal iba akýmsi relaxačným centrom, kde sme s kamarátmi sem-tam podebatovali alebo hodili partičku kariet. Pivnice a povaly sme aj tak postupne prenechali mladším.

 Pár dní pred letnými prázdninami vyučovanie prerušil pískajúci zvuk školského rozhlasu. Po chvíli, keď piskot ustal a nám prestali po chrbte behať zimomriavky, rozoznali sme za chripotu reproduktora slová Pozor, pozor! Náš vyučujúci profesor zodvihol hlavu k reproduktoru a pousmial sa. Pár minút bolo ticho, potom sa zvuky opakovali. Nakoniec z reproduktora zaznelo: „Mimoriadny poplach. Všetci študenti sa okamžite zoradia na školskom dvore!“

Počas tohto vysielania sa k nám vyučujúci profesor otočil chrbtom. Z natriasania jeho tela sme pochopili, že neudržal smiech. Pravdepodobne tušil, čo sa bude diať. Rýchlo sme si zbalili veci a vyrazili z triedy. Naším jediným cieľom bolo, tak ako sa to patrilo na starých mazákov, zdrhnúť zo školy. No nemali sme šancu. Učitelia hermeticky uzavreli východy a tak sme skončili na školskom dvore. 

Keď sa učiteľom podarilo zoradiť nás podľa tried a nastoliť na dvore poriadok, predstúpil pred nás, akoby pred vojenský útvar, zástupca riaditeľa školy. Riaditeľ bol dlhodobo neprítomný, a tak procesy v škole riadil jeho zástupca. Už z jeho prvých slov však bolo jasné, v akom bol stave.

Nasledoval príhovor o vážnosti medzinárodnej politickej situácie. Nemalo to hlavu ani pätu. Nepriateľ bol však jasný.

 „Súdruh Brežnev, keď bol nedávno v Amerike, rozčúlil sa a povedal Nechcete sa dohodnúť, tak si to rozdajme!“ ukončil zástupca svoj prejav a na úplný záver vydal nasledovné pokyny:

„V prípade vojenského konfliktu a následného poplachu civilnej obrany sa prváci a druháci okamžite ukryjú do školského CO krytu. Tretiaci sa presunú do tunela pod hradným vrchom. Štvrtáci – tým bude okamžite vydané maturitné vysvedčenie a pôjdu do praxe!“

Prváci a druháci boli podľa týchto pokynov v suchu. Ani tretiaci to do tunela nemali ďaleko. Horšie bolo, že portál tunela skrášľovala ceduľa s namaľovanou smrtkou a prísnym zákazom vstupu. Hradným tunelom totiž dovtedy premávali autá a hustá premávka zamorila jeho útroby kysličníkom uhoľnatým tak, že tunel bol životu nebezpečný aj bez náletov.

A štvrtáci? Nuž, nech sa aj teraz snažím, logiku v tomto príkaze nenachádzam. Predstava, že by som si ako čerstvý maturant hľadal medzi náletmi prácu, vo mne doteraz spôsobuje ťažobu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?