Pivničiari z Račianskeho mýta - Lipsko.

Autor: Miloslav Polák | 11.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  48x

Na strednej škole sa mi výrazne zhoršil prospech. Dôvod bol jasný – takmer vôbec som sa nevenoval škole.

Stolnotenisové tréningy som si vynechávať nedovolil, musel som aj stihnúť nejaké tie fl ámy či diskotéky so spolužiakmi alebo zabíjať čas pri kartách a cigaretách na dvore. Na učenie jednoducho neostával čas.

„Milo, ak to takto pôjde ďalej, teba z tej školy vyhodia,“ dohovárala mi mama.

Vedel som, že mala pravdu. Štvorka z matiky, ktorá mi hrozila na konci druhého ročníka, štvala aj mňa. Triedny učiteľ sa ma tiež snažil podnietiť k tomu, aby som sa viac učil. Musel som mu predložiť časový harmonogram, kedy sa budem doma učiť, s tým, že ma príde skontrolovať. Harmonogram som síce vypracoval, no kópiu som si neurobil. Za tri dni som zabudol, kedy mám byť doma a čakať pri knihách na kontrolu. No ani učiteľ nedodržal svoju časť dohody. Na kontrole sa nikdy neukázal, a tak sa moje študijné výsledky zhoršovali naďalej.

„Budem ti musieť znížiť vreckové,“ vyhlásila jedného dňa mama. „Tvoj prospech sa nezlepšuje. A, navyše, štyridsať korún je veľa. Kamilov otec na rodičovskom združení povedal, že vám dávame veľké vreckové a že jeho syn si musí vystačiť s dvadsiatimi korunami.“

Ostal som ako obarený a našťastie len v duchu som si zahundral: „Keby ten vedel!“

O prospech ani tak nešlo. To som uznal, že mala mama pravdu, ale že práve Kamilov otec príde s takým geniálnym návrhom, to mi prišlo minimálne divné. Keby sa lepšie porozhliadol po svojom byte, možno by zistil, že z dvojradovej knižnice bola už len jednoradová a jeho knižky už dávno majú v knižnici iní, takí, čo radi nakupujú v antikvariáte. Knihy boli dávno prepité spolu s peniažkami z výkupu fliaš. A bolo ich za mesiac hodne. Dvadsať korún za mliekové, desať za pivové a niečo kvaplo aj z minerálok či zo sirupu. Keďže som nechcel na Kamila bonzovať, neostalo mi nič, len mlčať. Celé ma to škrelo, aj keď som si po pár dňoch svoje vreckové obhájil.

Napriek zlému prospechu ma mama v lete pustila na brigádu do Lipska. Nemal som ani sedemnásť rokov a takýto ďaleký výlet až do Východného Nemecka ma lákal. Po dlhom presviedčaní mama nakoniec privolila.

Do Lipska som odchádzal s Jurajom, Edom a Kamilom, mojimi spolužiakmi zo strednej. Cestovali sme vlakom a už cesta tam napovedala, že výlet môže byť dobrodružný. Zatiaľ čo Edov otec, ktorý celú brigádu vybavil, nám pri odchode povolil dať si večer po poháriku vína, my sme sedeli v reštauračnom vozni ešte skôr, ako vlak stihol opustiť Bratislavu. Pivovar Stein vtedy ponúkal novinku – Jubilejné pivo, tak sme ho museli vyskúšať.

Ja a Juraj sme sa po dvoch pivách vrátili do kupé. Edo a Kamil pokračovali v degustovaní. Do kupé sa dotackali tesne pred príchodom vlaku na hranice a okamžite zaspali. Netrvalo dlho a zobudili ich colníci. Pri kontrole pasov neboli schopní nájsť svoje cestovné doklady a možno ani netušili, kam cestujú. Nechýbalo veľa a colníci by ich vysadili z vlaku.

Nakoniec sme šťastne dorazili do Lipska. Na stanici nás už očakávala Táňa. Odovzdala nám kľúče od internátu a izieb a dala všetky potrebné inštrukcie. Zaviedla nás pred ubytovňu a na druhý deň do práce.

Brigáda v Lipsku bola úplne iná ako tie, ktoré som absolvoval doma. Niežeby sa Nemci išli od usilovnosti pretrhnúť, ale predsa len na stavbách vládla väčšia disciplína. Okrem skoro poldňovej lekárskej prehliadky sme najprv absolvovali seriózne bezpečnostné školenia. Tiež nás vybavili rôznymi bezpečnostnými predmetmi. Okrem prílb, bez ktorých sme nesmeli spraviť ani krok, sme boli vystrojení aj výstražnou vestou a trúbou. Kopali sme káblové ryhy popri koľajisku. Bola to akoby malá podniková železničná stanica. Traja kopali a jeden pozoroval vlaky. Jeho úlohou bolo vydať varovný signál v prípade, že sa bude blížiť vlak. Kopali sme asi týždeň a žiadny vlak nechodil.

No a tak sa v našich pivničiarskych hlavách zrodil nápad. Bolo treba vyskúšať, či náš bezpečnostný systém funguje. Ešte ani slovo nedalo slovo a už dvaja tlačili odbrzdený vagón, jeden kopal a štvrtý vo výstražnej veste trúbil, čo mu pajšle stačili.

Inak sa k nám správali všetci slušne. Teda až na Gerda. Ten zvykol na stavbu priviesť vápno, cement či iný materiál, ktorý sme museli vyložiť. Ani ten sa nejako negatívne neprejavoval až do chvíle, kým nepriviezol na traktore s dvoma vlečkami náklad plný cementu. Pred skladom však spravil chybu. Príliš prudko zatočil, až sa mu zohla náprava na druhej vlečke. Vlečka sa celá naklonila a vrecia s cementom popadali na zem ako krúpy pri daždi. Gerd sa v tom okamihu zmenil na nepoznanie. Mali sme pocit, že nad nami stojí hlavný veliteľ gestapa.

Kričal na nás ako zmyslov zbavený a hádzal na nás vrecia s cementom hlava-nehlava. Bolo treba rýchlo konať. Cement sme zložili rekordne rýchlo, no mali sme ho všade. Za ušami i v trenkách.

Pracovný pobyt sme prežili ako správni robotníci. Cez deň v práci, večer popíjajúc pivo. Sem-tam sa nám podarilo zbaliť nejaké baby. Našťastie sme navštívili pamätník druhej svetovej vojny, zoologickú záhradu a dvakrát sme sa išli kúpať. Inak by sme ani nevedeli, že sme boli v nejakom cudzom meste.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?