Pivničiari z Račianskeho mýta - Laco.

Autor: Miloslav Polák | 10.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Náš stredoškolský život mal už predsa len inú podobu, ako keď sme chodili na základnú školu. Často sme sa pohybovali v inom prostredí či s inými priateľmi.

Napriek tomu sa na dvore vždy našli nejaké spoločné témy. Jednou z takých tém bola povinná vojenská služba, ktorú museli absolvovať prví z našich kamarátov.

„Zajtra bude na dvore rozlúčka s odvedencami,“ oslovil ma Stano, hneď ako som sa po škole zastavil na dvore. „Starí unitasári objednali pivo. Bude veselo.“

Jedným z odvedencov bol aj Laco z Unitasu. Na vojnu sa mu, prirodzene, nechcelo, no na výber veľmi nemal. Rozlúčku so slobodou si preto chcel užiť čo najviac.

„Keď už tam musím ísť, nech ma radšej odnesú,“ vyhlasoval.

Rozlúčka s Lacom sa konala na dvore v deň odchodu vlaku, ktorý odchádzal z Bratislavy presne o polnoci. Ideálny termín na rozlúčku. Sľúbené boli dva sudy piva. Keď som zišiel na dvor, práve kotúľali prvý z nich. Na popraskanom betóne sa sud natriasal, čo spôsobilo, že hneď po tom, ako doň narazili pipu, pivo vystreklo do výšky dobrých päť metrov. Všetci sme boli od pivnej sprchy. Laco, ktorý stál pri sude, to schytal najviac. No iba sa smial.

Po tomto gejzíre zostala v sude možno polovica zlatistého moku. Pivo nám nešlo čapovať, a tak sme sud naklonili a pivo jednoducho prelievali do kýbľa, skadiaľ sme ho nalievali do pohárov. Kvalita piva bola katastrofálna. Už to nebol zlatistý mok, ale zlatistá brečka. Zvetraná a čoraz viac teplá. Rozlúčku to však nijak neovplyvnilo. Spievali sme pri gitare, uťahovali si z Laca. Niektorí hrali karty.

Asi hodinu pred polnocou nás vyrušil škrabot vychádzajúci z kýbľa. Pivovú močku sme si už dávno nevšímali, mali sme jej už plné zuby. Jediný Fero, ktorý prišiel neskôr, si hrnčekom naberal pivo priamo z kýbľa a popíjal. Po zistení, že Fero takto sám vypil asi dve tretiny desaťlitrového kýbla piva, nasledovalo ďalšie zistenie. Po pokuse postaviť ho bolo jasné, že po svojich domov neodíde.

V podobnom stave sa nakoniec nachádzal aj Laco. A tak jedni išli odniesť Fera domov, iní Laca na stanicu. Na stanici bolo treba zachovať klasický rituál. Odvedenec musel do vlaku cez okno. Laco si ani nestihol uvedomiť, čo sa deje, a už letel oknom. Kým na peróne ho zdvihli a vhodili do okna traja, dvaja ho chytali v kupé. Akcia sa vydarila na prvýkrát. Laco skončil na sedadle vo vlaku, ostatní na peróne. Kým však dvojica chytajúca Laca vo vlaku stihla vystúpiť ľavými dverami, Laco sa vytackal von pravými.

Len čo ho kamaráti zbadali, rozbehli sa za ním. Procedúra sa zopakovala. Opätovne ho zdvihli, vhodili do vagóna, chytili, usadili. Jedni vystúpili ľavými dverami, Laco pravými.

„Mňa z neho drbne,“ skonštatoval Ervin. „Ešte jeden pokus a kašlem naňho.“

Ale ani tretí pokus nebol úspešný. Do vlaku ho už vhodili bez istenia a Laco dopadol priamo na podlahu. To ho však nijak neodradilo postaviť sa na nohy a opätovne z vlaku vystúpiť. Posledný zúfalý pokus sa však nevydaril. Keď ho štvrtýkrát zdvihli, Lacovi sa podarilo zachytiť o rám okna. Chalanom sa vyšmykol z rúk a zletel dolu hlavou pod vlak, priamo na podvaly. Okamžite mu museli volať záchranku a Laco neputoval do kasární, ale do nemocnice. Tam, po stanovení diagnózy, ktorou bol otras mozgu, zostal na pozorovaní.

Po troch dňoch pozorovania Laca prepustili z nemocnice a na vojnu putoval bez slávnostných ceremónií.

„Mali ste tu byť pred troma dňami,“ hučal naňho veliteľ roty po príchode do kasární. „Dám vás zavrieť, až sčernáte!“

No hneď potom, ako si prečítal prepúšťaciu správu z nemocnice, radšej poslal Laca na ošetrovňu. Tam mu spravili vstupnú prehliadku a poslali ho späť na rotu.

„Kde budem spať?“ spýtal sa Laco po príchode na izbu.

Jeden z mazákov ukázal na hornú posteľ: „Tu hore na bidle.“

Laco darmo argumentoval tým, že je po vážnom otrase mozgu a točí sa mu hlava. „Holuby patria na bidlo, tak maž na bidlo,“ znel jednoznačný mazácky rozkaz.

Laco rozkaz uposlúchol. Chvíľu sa vrtel na posteli, no vzápätí sa úmyselne zosunul a opatrne zvalil na podlahu. „Vidíte, hore sa mi krúti hlava,“ vyplakával hystericky.

Nakoniec veliteľ roty rozhodol, že Laco bude spať na dolnej posteli. A tak sa Laco stal mazákom hneď po príchode na vojnu. Aspoň čo sa postele týkalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?