Pivničiari z Račianskeho mýta - Na strednej škole.

Autor: Miloslav Polák | 8.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  40x

Po prázdninách som nastúpil na strednú školu. Môj život sa začínal podstatne meniť. Šracom som prestal byť už dávno, ale už som sa stával dospelým. Aspoň tak som si to myslel.

Na dvore sme sa naďalej stretávali, no sem-tam niekto chýbal. Rozlezení po rôznych školách sme trávili čas s novými známosťami, ktoré sme tam nadviazali. Dvor tak nakoniec slúžil aj ako miesto, kde som si so svojimi starými priateľmi mohol pokecať o tom, kto, kde a čo zažil. Sem-tam sme ešte spáchali nejakú vylomeninu, ale už nás to viac lákalo na čundre, chaty či lyžovačky.

Príchod na strednú školu, to už bolo niečo. Nabití vedomosťami zo základnej sme mohli plnou parou napredovať v našom duševnom rozvoji. Veď už sme vedeli čítať, písať a počítať. Dokonca tí šikovnejší dokázali vyriešiť aj zložité rovnice s jednou neznámou. Viem, preháňam. Ale niekedy si myslím, že od pravdy nemám ďaleko.

Možno vedomosti nie, ale atmosféra na strednej škole nám pridávala na dôležitosti. Profesori nám zrazu vykali, čo rapídne zdvihlo ego ešte absolútne nezrelého človeka. Ešte skôr ako sme sa začali učiť, škola sa rozhodla riešiť náš zovňajšok. Kto nemal socialistický účes, nemal právo vzdelávať sa v socialistickej inštitúcii.

Podľa vtedajšej normy chlapci nemohli mať vlasy dlhšie ako po golier. Triedny učiteľ na príkaz riaditeľa chodil po triede a kontroloval krky. Kto mal vlasy dlhšie, ako určovala norma, bol poslaný k holičovi. Nakoniec sa mali ostrihať až dve tretiny z nás.

„S vyučovaním nezačneme, kým neprídete ostrihaní,“ bolo nám povedané,a tak sme opustili učebňu.

V triede však zostal sedieť Ivan, ktorý mal vtedy asi najdlhšie vlasy z celej triedy. Keďže mal v ten deň oblečený rolák, kým ho triedny skontroloval, podarilo sa mu vlasy zahrnúť za sveter. A keďže vlasy nevytŕčali cez golier, nebolo čo riešiť. My ostatní sme museli niečo vymyslieť. K holičovi sa nám nechcelo, a tak sme skončili u spolužiaka Braňa, ktorý býval neďaleko školy. Tam sme sa vzájomne upravili – niekomu sme ubrali sotva centimeter vlasov, a akože ostrihaní sme sa vrátili naspäť.

Ako posledný prišiel Miro. Miro mal tiež jedny z najdlhších vlasov v triede a o strihaní nechcel ani počuť. Neskrátil si ich ani o milimeter. Bol sa doma len prezliecť. Obliekol si na seba námornícke tričko v tvare V. A keďže si ho obliekol opačne, teda véčko mal na chrbte. Vlasy mu siahali až medzi lopatky, ale golier nepresahovali. Spočiatku sme neverili, že mu takáto hovadina prejde. No keď si ho triedny pozrel a vyslovil V poriadku, šli sme sa popukať od smiechu. Na druhý deň a ani ďalšie triedneho naše vlasy už absolútne nezaujímali.

Učiteľský zbor na strednej škole bola zmes neuveriteľne odlišných ľudí. Najstarší učitelia, skoro sedemdesiatroční nám doslova dávali zabrať. Kým učiteľ matematiky bol doslova postrach školy, tak dejepisár exceloval. Ak niekoho dejepis doslova nebavil, tak učiť sa ho v podstate nemalo zmysel. Buď dával päťky, alebo päť plus. Navyše, dievčatá neoslovoval inak ako mužskými formami ich priezviska. A tak Vankovú vyvolával ako Vanko, Šátkovú ako Šatko.

To, že sme si na strojoch kreslili do zošita aj také stroje, ktoré by v praxi nemohli fungovať, lebo v nich bola napríklad hriadeľ naopak, by možno nebola taká tragédia. Ale naše základy boli chabé a až na tých skutočne najlepších študentov nebolo na čom budovať. Za deväť rokov na základnej škole sme toho prebrali veľa, ale v hlavách toho mnoho nezostalo. To bolo najväčším dôvodom zhoršenia prospechu pri prechode na strednú školu. Nie vyššie nároky.

Našťastie sme sa stále mohli učiť básničky. Bolo ich požehnane a pre priemyslováka boli skutočne dôležité. Dokonca tí najlepší skladali nové, moderné, priamo pred tabuľou. Jedinou chybou bolo to, že ich profesor slovenského jazyka neuznával. Často ohodnotil recitáciu nasledovnou vetou: Kostúr, túto básničku síce viete, ale to nie je Marína.

Nakoniec najväčším skvostom na našej škole bol zástupca riaditeľa. Pravdepodobne poslušný komunista, veď ako inak by sa na svoje miesto dostal. Pravidelne nám dával kázne o morálke a úpadku kapitalistickej spoločnosti či o záškoláctve.

„Študenti mojej školy nevysedávajú počas vyučovania v krčmách, tak ako tí z iných škôl,“ vyhlasoval všade. Pritom tí študenti, o ktorých hovoril a ktorých vídaval v neďalekej krčme, boli práve jeho žiakmi, len v stave, v akom tam on sedel, ich nespoznal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?