Pivničiari z Račianskeho mýta - Letná brigáda.

Autor: Miloslav Polák | 7.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  39x

Po skončení základnej školy som sa tešil tak ako vždy na letné prázdniny. Letu však predchádzala nepríjemná správa. Rozhodnutie školy, kam som sa hlásil, malo neblahý účinok na rodinnú pohodu. 

„Neprijatý pre nedostatok miesta.“

„Keby si sa toľko neflákal po dvore a lepšie sa učil, nebol by s tým problém,“ vyčítala mi mama. Nakoniec však uznala, že tie známky neboli až také zlé a to, že ma neprijali, nebola celkom moja vina.

Nasledovala klasická komunistická akcia. Vyhrabali sa všetci známi, ktorí mali kontakty, a po tuhom boji a správnych činoch na správnych miestach som sa dočkal. Ďalší list poslaný strednou školou bol už príjemnejší – prijali ma na odvolanie. Akcia sa vydarila a leto sa mohlo začať.

„Predstav si, že nás dva mesiace nebude nikto buzerovať,“ tešil sa Peter. No jeho radosť sa skončila v momente, ako sme nastúpili na brigádu, ktorú nám vybavila práve jeho mama.

Na brigádu sme nastúpili traja – Peter, Ľuboš a ja. Pracovali sme na dvoch miestach. Prvé dva týždne na bytovke na Machnáči, druhé na stavbe Hydinárskych závodov v Ivanke pri Dunaji. Už v prvé dni sme pochopili, kam naša socialistická spoločnosť smeruje. Z prístupu k práci a zodpovednosti k nej bolo jasné, že budovateľské časy sú už dávno preč.

Vtedy som mnohým veciam ešte nerozumel, ale to, že stavebné lešenie je zle postavené, som zbadal ihneď. Parťákovi Jožimu, ktorý za lešenie zodpovedal, neprekážalo, že vzperné rúry boli do svahu opreté len naoko a vôbec neplnili svoju funkciu. To sa nakoniec aj Jožimu vypomstilo. Keď sa spúšťal po rúrach lešenia, rúra sa pod jeho ťarchou uvoľnila a ako kyvadlo šľahla Jožiho do stavby. Padol ako hruška. Doudieraný potom vykrikoval akoby zmyslov zbavený. Kopal do všetkého, čo videl, a nadával, ktorý idiot tam tú rúru takto uložil. Chlapi na stavbe spolu s nami iba mlčali. Lešenie na tej strane totiž nestaval nikto iný, len sám Joži.

„Poviem vám, chalani,“ dal sa cez obednú prestávku do reči Ľuboš, „ak to takto pôjde ďalej, tá bytovka spadne.“

Ako sa nám na stavbe nepáčilo, netušili sme, čo nás ešte čaká na tej druhej. V Ivanke sme síce už nemuseli počúvať Jožiho krik, no v podstate práca bola o tom istom. Okrem toho sme na stavbe dostali zodpovednejšiu, ale o to horšiu robotu – bolo treba olejovou farbou natrieť plechovú strechu.

Strecha mala asi tristo štvorcových metrov a vcelku plytký sklon. Nebolo by to také zlé, keby nebolo neskutočné teplo. Slnko v tie dni sakramentsky pražilo. Na streche sme mali pocit, že je aj päťdesiat stupňov. Navyše, rozpálený plech nebolo možné chytiť holou rukou ani si pri natieraní kľaknúť na kolená. Práca šla preto pomaly spomaľovaná prestávkami, keď sme sa šli schovať do tieňa.

Po troch dňoch nás prišiel skontrolovať majster. Hneď ako zistil, že máme natretú asi len polovicu strechy, vybuchol.

„Načo sa s tým toľko seriete?“ hučal na nás a bolo zbytočné mu vysvetliť, že v tom teple to rýchlejšie nejde.

„Čo by nešlo! Ukáž to sem,“ skríkol na mňa a vytrhol mi štetku z ruky.

Nezačal však natierať, ale zamieril si to k plechovici s farbou. Zriedil ju riedidlom, skoro na vodu a začal ju nalievať z hrebeňa strechy. Farba sa rozlievala, niekde viac, niekde menej. Po tomto zákroku na streche ostalo plno fľakov a niekoľko nezafarbených miest.

„Tie prázdne miesta teraz zatrite,“ strčil mi majster štetku naspäť do ruky a odišiel. Nevšimol si tak môj udivený pohľad. Ako máme zafarbiť suché miesta, keď sa k nim nedalo dostať? Naokolo všade farba, ak by sme po nej chodili, zanechali by sme stopy a hlavne asi by sme akurát skĺzli zo strechy.

Nakoniec sme sa s chalanmi zhodli, že po tomto majstrovom majstrovskom zákroku už nemá zmysel robiť prácu poctivo. Počkali sme, kým farba ako-tak zaschla a dali sme sa do natierania prázdnych miest. Boli sme s tým hotoví ešte v ten deň. Výsledok bol príšerný. Strechu sme šli skontrolovať z chodníka. To, čo sme natierali pred zásahom majstra, vyzeralo dobre. Ostatné – hotové fušerstvo! Tú pohromu musel vidieť každý, no nikoho to nezaujímalo. Ba ani majstra! Dokonca nás pochválil, že sme sa s tým už toľko nebabrali. Dôvod bol jednoduchý. Kolaudácia sa blížila.

Keď prišla na konci týždňa kolaudačná komisia, majster bol akoby vymenený. Úlisne sa na komisiu usmieval, nepohol sa od nich ani na meter. Komisia chodila hore-dolu po stavbe a hľadala nedostatky. Niektoré sa zapísali, no väčšina sa odstraňovala na mieste. Majster bol pritom ochotný ako nikdy. Robotníkom kázal, aby opravili, na čo komisia poukázala. No len čo kontrolóri opustili miestnosť, zahlásil iné: „Vyserte sa na to! Ideme za nimi.“

Takýmto spôsobom sa neopravil žiaden nedostatok. A keďže komisári očakávali, že nedostatky sú opravené, ani ich nezapísali. A strecha? Tú si ani nevšimli. Ostala fľakatá ešte dlho po odovzdaní stavby.

Po tejto skúsenosti som si začal uvedomovať, že ten socializmus nevybudujeme, ak sa veci robia tak ako na našej brigáde. Bolo to zvláštne zistenie, otvorilo mi to oči. No to som ešte netušil, čo ma čaká ďalšie roky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?