Pivničiari z Račianskeho mýta - Zlodeji.

Autor: Miloslav Polák | 6.12.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  43x

Trestná činnosť mladých, o ktorej sa písalo v novinách, nebola úplne pravdivá. Určite sme nesedávali vo vlastných výkaloch. Dokonca ani nekšeftovali s ukradnutým tovarom.

Ale treba priznať, že chalani z nášho dvora neboli úplne svätí. Pamätám si na deň, keď sme ako zvyčajne sedeli s Dušanom, Petrom, Ľubošom a ďalšími kamarátmi na dvore. Pribehli za nami Milan s Braňom, súrodenci z Unitasu, a každý z nich mal v ruke vrecko zemiakových lupienkov.

„Kde ste kúpili lupienky?“ rozžiarili sa oči Ľubošovi.

„Čo sa staráš! Keď chceš, tak si zober,“ odvrkol mu Milan a nastrčil mu balík lupienkov rovno pred tvár.

Ľuboš si nabral za celú hrsť a potom aj my ostatní. S chuťou sme sa napchávali, až kým sa po lupienkoch nezaprášilo. Milan a Braňo odišli. No po chvíli boli späť a v rukách držali ďalšie balíčky lupienkov.

„Dajte ešte,“ otravovali sme.

Aby sa nás zbavili, rozdali každému po jednom celom neotvorenom balíku. Keď sa lupienky minuli, priniesli ďalšie. Opäť bez okolkov rozdávali.

„V tom bude nejaká kuleha,“ začal som ich podozrievať. „Za čo by toho toľko nakúpili? “ No aj napriek podozreniam nám nič nebránilo napchávať sa lupienkami ďalej.

Tajomstvo sa ako vždy neudržalo dlho. Ukázalo sa, že lupienky pochádzali z reštauračného vozňa zaparkovaného v depe neďalekej železničnej stanice. Milan a Braňo jednoducho vypáčili dvere, naložili dve päťdesiatlitrové vrecia lupienkov a odišli bez zaplatenia. Vrecia schovali v pivnici, odkiaľ tovar pravidelne vynášali von. Skoro celý týždeň.

Lupienkami sa to však nekončilo. Nasledovali Tatranky a iné dobroty. Aj cigarety. A nekradli len Milan a Braňo! Postupne sa k nim pridali ďalší a ďalší chalani. V tom čase už boli v nebezpečenstve aj stánky na centrálnom trhovisku. Skôr než sa však stihla napáchať veľká škoda, polícia tieto aktivity prerušila. Neplnoletých zlodejov našla a poslala pred súd.

Po vynesení rozsudku rodičia škody zaplatili a takéto výpravy sa výrazne obmedzili, lenže sa neskončili. Železničné vagóny lákali čoraz viac. Najviac cisterna s kofexom.

Kofex bol sirup na výrobu kofoly. Najskôr si ho chalani čapovali do fliaš, potom do vedierok, nakoniec do desaťlitrových vedier. Kofex sme domov nenosili všetci. Mnohí preto, lebo sme vedeli, že by nám to doma neprešlo. Bol som si celkom istý, že by ma mama dorazila, keby som domov doniesol kradnutú vec. Mohol som použiť klamstvo, že som pomáhal pri vykladaní vagónov a kofex bol za odmenu, ako to robili niektorí kamoši, no nestálo mi to za to. Kradnutého kofexu bolo čoraz viac. Zdôvodnenie, že je za odmenu, sa zdalo čím ďalej tým menej presvedčivé.

Kým niektorí na kofex prestávali chodiť, iní len začínali. Jedného neskorého večera si Jaro pri čapovaní sirupu všimol, že sa k cisterne približuje nejaká tmavá postava. Okamžite uzavrel kohútik na cisterne a spolu so Stanom sa schovali za vagónom v tmavom kúte. Útek bol poslednou alternatívou. Tým by iba prilákali pozornosť. A keď na prichádzajúcu osobu dopadli lúče nočnej lampy, Jarovi sa vydrali z úst nasledovné slová: „Do riti, veď to je môj foter!“

Schovaní v tieni za cisternou chalani čakali, čo sa bude diať. A keď si Jarov otec načapoval za kýblik kofexu, Jaro zašepkal: „Ja sa na to vyseriem, veď som sem šiel zbytočne.“

Ako iné, tak i táto „zábavka“ postupne odznela. Straty na kofexe prinútili železničiarov vagón lepšie zabezpečiť a viac strážiť. To však pre niektorých nebola prekážka, skôr výzva. Chalani sa obšmietali v depe ďalej, pokiaľ nemali nič rozumnejšie na práci. Najmä Tomáš bol na vagóny expert. Doma mal viac plomb z otvorených vagónov ako obyvatelia Unitasov v zuboch.

Ale jeden vagón ho dostal. Páčidlom otvorili dvere a vošli dnu. Keďže nechceli na seba upútať pozornosť, pohybovali sa po vagóne bez zažatých bateriek potme.

„Čo to môže byť?“ šepkali si navzájom. „Nejaké nádoby...“

„Hovno nádoby! To sú truhly!“ zajačal Ľuboš, zasvietil baterku a rozbehol sa preč.

Ostatní za ním. Doslova posratí utekali preč. Do vagónov ich potom dlhý čas nič nelákalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?