Dvor neustále rachotal. Buchot neprekážal len dospelým, ale aj zvieratám. Napríklad taká sučka pána Schuschnixa Belinka po prvej rane stiahla chvost a utiekla. Hromžiaci pán Schuschnix za ňou. Našťastie ho vždy, trasúc sa od strachu, čakala pred vchodom.
Rodičia nám síce dohovárali, aby sme túto nebezpečnú hru nechali na pokoji, no nepočúvali sme. Cez deň či v noci: „Bum!“ Najprv sme si vyrábali delobuchy pomocou kľúča a klinca. Neskôr to boli longrifty. Čo boli proti tomu kľúče!
Longrifty boli ostré náboje a ich rany, to už bolo niečo! A Pacholíček ich zohnal neúrekom. Zábava s ostrými nábojmi nemala konca. Kedykoľvek chalani na dvore zapálili oheň, nahádzali náboje a zachráň sa, kto môžeš. Náboje vystreľovali všetkými smermi a nikto si nemohol byť istý, že už všetky vystrelili. Nikto.
Určite to neboli posledné náboje, ale poslednýkrát ich použili v roku 1968. V auguste. Práve v čase, keď sa po Bratislave preháňali „spriatelené“ vojská.
Ako vždy niekto dostal geniálny nápad. „Náboje položíme na koľaje električiek a uvidíte tú paľbu.“ Nebolo to prvýkrát, čo by sme sa zabávali na koľajniciach. Poplašné náboje, tzv. poplašňáky sa kládli bežne. Ale ostré, to už bola iná káva.
Na položenie nábojov pod kolesá električky si chalani vybrali zlú chvíľu. Keď toho dňa električka idúca plnou rýchlosťou nabehla na náboje, necelých sto metrov v protismere prichádzal ruský Gaz. Ozvala sa dávka ako zo samopalu. Nasledovalo ju škrípanie brzdiacej električky a piskot kolies. Auto plné po zuby ozbrojených vojakov zastavilo a Rusi boli okamžite v pohotovosti. S guľometom mierili po ulici a postupne otáčali hlavňou do všetkých smerov hľadajúc nepriateľa. Bolo len šťastím, že vtedy nezačali bezhlavo strieľať. Ulica bola plná ľudí, ktorí sa v momente, ako začuli streľbu spod električky, rozutekali do úkrytov. Preskakovali ploty či skákali do kríkov takým štýlom, že by zahanbili aj nejedného olympijského víťaza v skoku do výšky. Skrývali sa všade, len aby sa pred Rusmi schovali.
A Rusi? Po chvíľke sledovania okolia sa našťastie bez streľby pohli ďalej. Po tejto udalosti dvor trochu utíchol. Zvuk vybuchujúcich petárd, delobuchov či nábojov sa však úplne nestratil. Niektorých chalanov sa zábavka držala stále. Až do chvíle, keď dvorom otriasla ešte väčšia, obrovská petarda.
Práve sme sa vracali z futbalu, keď sme na dvore zbadali masu ľudí. Medzi nimi plačúci Michal, ktorý išiel len pár metrov pred nami.
„Vojto je mŕtvy,“ utekal nám oznámiť šrac Emil.
„Kto?“ zamrazilo nás.
„Vojto,“ opakoval Emil.
„Spadol zo strechy?“ vypytovali sme sa. Bolo to prvé, čo nám napadlo. „Nie, nespadol. V rukách mu vybuchol granát,“ dodal s plačom Emil.
Granát priniesol na dvor pätnásťročný Ivan a Vojto sa rozhodol vyskúšať, či je funkčný. Viacerí z dvora sa pridali a čochvíľa s granátom manipulovalo zo desať profesionálnych pyrotechnikov vo veku od desať do pätnásť rokov. Najprv výbušninu hádzali o zem nedbajúc, že sa okolo pohybuje kopa detí. Keď nevybuchla, vybrali sa s ňou do prázdneho bazéna. Tam založili oheň a podobne ako s longriftami hodili granát do plameňov. Čakali, no nič sa nestalo.
„Asi je poškodený,“ hlesol Ľuboš, ktorého nevybuchujúci granát prestal zaujímať ako prvého. Aj ostatným chalanom vyprchala všetka trpezlivosť. Vrátili sa do čistiaceho žľabu bazéna, kde predtým hrali karty.
Len Vojto nenechal výbušninu na pokoji. Vzal ju do rúk a vyliezol s ňou z bazéna. Sadol si neďaleko chalanov a pokračoval v skúmaní granátu. Len čo strčil zápalku do rozbušky, niečo v granáte klaplo. Rana.
Vojto bol na mieste mŕtvy. Roztrhalo mu hruď. Črepiny granátu sa však rozleteli všetkými smermi a zasiahli nič netušiacich chalanov. Ľuboš, ktorý sedel najbližšie, schytal črepiny do chrbta. Prežil, aj keď niektoré tam má dodnes. Marián mal asi tri črepiny v ruke. Práve zahral kartou a vystretá ruka zabránila, aby črepiny vleteli do hrude. Štefan schytal jednu črepinu do vnútornej strany stehna. Okrem črepín chalanov zasiahla aj silná tlaková vlna, ktorá niektorých hodila do malého bazéna. Petrovi a Dušanovi sa okrem zaľahnutia v ušiach nič nestalo.
V ten večer sme všetci ostali doma. Tragédia zasiahla všetky domácnosti, nielen Vojtovu rodinu. Ešte dlho potom bol dvor akýsi čudný, smutný.
