Pivničiari z Račianskeho mýta - Ďalšie zákutia.

Autor: Miloslav Polák | 29.11.2015 o 8:00 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  223x

S plynúcimi rokmi sa okrem nás menil aj dvor. V roku 1966 prestali prevádzkovať naše milované kúpalisko. 

Bola to veľká škoda, pretože bazény sa nachádzali skutočne blízko, od päťdesiat do sto metrov od našich domov. Navyše, vedeli sme, kde v plotoch boli diery, a tak sme sa na kúpalisko dostali, aj keď bolo zatvorené. Vtedy sme najradšej hrali rohovú naháňačku, ktorá sa v prázdnom bazéne hrala omnoho jednoduchšie, pretože sme pokojne sa kúpajúcim neskákali po hlavách.

Po uzavretí kúpaliska ostali bazény prázdnymi dierami v zemi. Využívali sme ich ako športoviská na futbal alebo loptičkový hokej. V čistiacom žľabe okolo bazénov sa zasa dobre hrali karty. Okrem zrušeného kúpaliska nastali na dvore aj ďalšie zmeny. Čoraz viac ho začali obsadzovať nové a nové autá. Náš malý raj sa menil na nepoznanie.

Neraz sme sa pristihli, že sa sťažujeme rovnako ako Kakadu či Drabák. Lenže oni prichádzali o svoje prostredie na sklonku života, kým my sme boli mladí a mali celý život pred sebou.

A tak sme spoznávali, čo sa spoznať dalo. Nič nezostalo nepoznané. Ani kryty civilnej obrany. Pivnice sme už poznali naspamäť, no kryty, to bola výzva.

Pioniermi v dlhodobom využívaní pivníc boli, prirodzene, Tomkovci. Od istého času sa do nich zašívali ako také krysy. Povaľovali sa na prinesených váľandách, hrávali karty, fajčili a niektorí fetovali. Samozrejme, že aj my ostatní sme chceli mať miesto, kde by sme sa v prípade zlého počasia mohli zašiť.

Tak sa postupne zapĺňali prázdne pivničné priestory. Komu sa podarilo obsadiť voľný kumbál, bol víťaz. Bolo to katastrofálne zabíjanie voľného času a bolo len otázkou času, kedy sa niečo stane.

Prúser na seba nedal dlho čakať. Jedného dňa Tomkovci podpálili pivnice a museli zasahovať hasiči. Napriek tomu sme sa pivníc nevzdávali. Práve naopak. Dokázali sme si otvoriť väčšinu CO krytov, a tak sme sa do nich postupne nasťahovali. Dokonca sme do jedného z nich preniesli pingpongový stôl.

Kryty nás od začiatku fascinovali. Preskúmali sme všetko, čo v nich bolo. V jednom z nich bola prístupná filtroventilácia na ručné ovládanie. Pri zariadení bola položená revízna kniha, kde sa robili záznamy o funkčnosti. A tak vždy, keď sme prišli do krytu, filtroventiláciu sme vyskúšali a do revíznej knihy spravili záznam o funkčnosti.

Raz, keď kontrola filtroventilácie bola dávno za nami a my sme mali komplet rozohraný pingpongový turnaj či partičku kariet, Tomáš a Edo si z nás vystrelili. Z ničoho nič vykríkli Domovník ide! a potom už len pobavene sledovali, ako sme sa v tlačenici pchali do únikovej chodby ústiacej uprostred dvora.

Samozrejme, že nás v tej chodbe zavreli, len čo posledný z nás do nej vbehol. Spoza pancierových dverí sme ich ksichty nevideli, ale vedeli sme si predstaviť ten škodoradostný úsmev od ucha k uchu. Dobrých dvadsať minút sme čakali, či sa pancierové dvere neotvoria. Márne. Čo teda robiť? Napriek tomu, že bola sobota, tesne pred obedom, nebolo inej cesty, len vyliezť von cez kanálový poklop.

Keď sme sa štverali z kanála, pristavila sa pri nás staršia pani a spýtala sa: „Čo, preboha, robíte v kanáloch?“ „Kontrola kvality splaškov,“ odvetil jej pohotovo Ľuboš.

Ani tento incident nám však nezabránil pokračovať v ďalších návštevách krytov. Preskúmali sme ich z každej strany a potom v nich len tak kvasili. Jediným krytom, do ktorého sme si nakoniec netrúfli ísť, bol ten s operačnou sálou. Nebolo také ľahké sa doň dostať a tak sme to nechali tak. Poznali sme ho dobre. Keď ho zariaďovali, mali sme možnosť doň vstúpiť, pretože sme pomáhali s nosením zásob a nástrojov. No nakoniec ani tento kryt neodolal a tí najväčší experti ho museli preskúmať. Samozrejme, na cestu domov si nezabudli zobrať pár skalpelov najvyššej kvality.

Ako to v živote býva, pár dní nato bola v kryte vykonaná oficiálna kontrola. Tá, samozrejme, krádež objavila a okamžite zamestnala policajtov. Policajti, ako vždy, vypočúvali takmer každého. Nevynechali ani Sláva a po pár dňoch mu zazvonili na dvere. Ten zbadajúc cez priezor, kto stojí za dverami, okamžite pochopil. A keď policajti zazvonili tretíkrát, otvoril dvere, bez slova vyložil skalpely policajtom k nohám a dvere zabuchol. V tom momente priznanie aj s ukradnutými skalpelmi ležalo policajtom doslova pri nohách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?