Pivničiari z Račianskeho mýta - Ako na školu.

Autor: Miloslav Polák | 25.11.2015 o 8:00 | Karma článku: 2,07 | Prečítané:  144x

Škola sa mnohým z nás stávala čoraz väčšou príťažou. Niektorí sme sa už nudili a nebavilo nás počúvať odpovede našich spolužiakov či zabávať sa na ich neuveriteľných matematických výplodoch. 

Iní sa zasa hanbili predvádzať svoje nevedomosti. Zaostávali tak výrazne, že sa na ich poznatkoch nedalo ďalej budovať.

Táto nuda a pre niektorých stres nás otravovali natoľko, že sme hľadali spôsoby ako sa škole vyhnúť. Napríklad blicovaním.

„Chalani, čo keby sme si niekedy blicli?“ navrhol jedného dňa Peter. Nápad to bol dobrý, ale bez lekárskej pečiatky či písomného ospravedlnenia od rodiča to bolo sotva realizovateľné.

„Pečiatku si vyrobíme. Zo zemiaka!“ Peter mal všetko premyslené.

Slovo dalo slovo. Peter sľúbil, že vyrobí pečiatku, a my sme zborovo sľúbili účasť. Akcia to bola veľkolepá, doslova hromadná. Je pravda, že hneď na začiatku dostala vážnu trhlinu. Peter sľúbenú pečiatku jednoducho nevyrobil. Načo by nám to však oznamoval deň pred tým, keď sa mu do školy jednoducho nechcelo. Do školy sme už nemohli, ospravedlnenky tiež nebolo a jedinou záchranou bola návšteva lekára.

Bol na nás skvelý pohľad. Ôsmi ťažko chorí pacienti čakajúci na ďalšiu cestu svojho osudu. Keď nás lekár zbadal, skoro onemel. Našťastie to bral s nadhľadom.

„Čo ti je?“ spýtal sa Dušana ako prvého.

„Asi mám zápal pľúc,“ odvetil Dušan a ťažko zakašľal.

Lekár nepohol ani obrvou a pokračoval k ďalšiemu pacientovi. Rovnaká otázka, iná odpoveď. Po diagnózach ako slabosť na srdci či zápal stredného ucha zmĺkol a zamyslel sa. Myslím, že mu situácia prišla skôr komická a bez slova každému jednému napísal ospravedlnenku. Pri odchode nám ešte odporučil, aby sme deň strávili v posteli a na druhý deň láskavo šupitali do školy.

Všetci vrátane neho sme vedeli, že v posteli ležať nebudeme. Jednohlasne sme sa lekárovi poďakovali a s ospravedlnenkami v rukách prášili preč. Hoci sa blic v ten deň vydaril, rátali sme s tým, že nabudúce už lekár taký tolerantný nebude. Chodili sme radšej do školy, aj keď študijné výsledky niektorých z nás začali byť na hranici bezpečnosti.

„Včera ma otec zasa zmlátil. Dostal som ďalšie dve päťky,“ posťažoval sa mi raz Peter.

Zaraz som pochopil jeho krívanie. „Vyvrtol som si nohu, keď ma naháňal s remeňom.“

Výprasky na našom dvore neboli ničím výnimočným. Schytávali sme to pravidelne, raz jeden, raz druhý. A keď bol niekto na rade, prežíval to celý dom. Cez tenké steny sa buchot a krik ozýval akoby sa bitka diala priamo pred nami.

„Milo, počuješ? Hore robia klobásy,“ usmievala sa mama.

„Aké klobásy?“ nechápal som.

„No nepočuješ? Na Petrovom zadku. Teraz sú v spálni.“

„Máš pravdu, počujem,“ povedal som. „Teraz sa vytrhol a uteká do kuchyne.“

„Tomu však bude dosť,“ rozhodol sa raz Peter. S nápadom, ktorý dostal, plánoval ukončiť prídel pravidelných bitiek. Kdesi v kabinete totiž našiel novú nepoužitú žiacku knižku, ktorú sa rozhodol používať paralelne s tou, ktorú dostal na začiatku školského roka.

„Tu si budem písať len zlé známky a tu tie dobré,“ vysvetľoval svoj plán.

„A kto ti bude podpisovať tie zlé známky?“ pýtal sa Dušan.

„Tie si podpíšem sám,“ odpovedal mu Peter.

Napodiv mu to vychádzalo skoro pol roka. Rodičia, hlavne mama bola z pros pechu syna nadšená. Navyše nemusela sledovať so slzami v očiach, ako mu otec nakladá.

„Z neho bude nakoniec inžinier. Alebo dokonca lekár!“ nadšene hovorila otcovi, ktorý si, naopak, pochvaľoval svoje výchovné metódy.

Problém nastal v deň rodičovského združenia. Peter vedel, že je zle a jediná možnosť, ako zabrániť prúseru, by bolo presvedčiť mamu, aby na rodičovské nešla. No nech robil, čo robil, mamu neodhovoril. Hrdá matka chcela so súdružkou učiteľkou prediskutovať budúcnosť svojho nadaného syna.

Petrova mama prišla na rodičovské združenie s úsmevom na perách. Prívetivo pozdravila ostatných rodičov, spokojne si sadla do lavice a čakala, kedy prídu na rad oslavné ódy na jej syna. Len čo sa však dostal na rad Petrov prospech, úsmev z tváre sa jej začal postupne vytrácať. A keď jej pani učiteľka oznámila, že Petrovi hrozia na polročnom vysvedčení tri päťky, jeho mama sa zložila do lavice ako podťatá. Mohla ďakovať duchaprítomnosti niektorých rodičov, ktorí jej priložili na čelo studenú vreckovku a podali pohár vody, inak by upadla do bezvedomia.

„Tak sa mi zdá, že nad nami zasa robia klobásy,“ poznamenal som v ten večer.

„Počujem,“ odpovedala mama. „Ale to už nie sú klobásy, ale celé štangle salámy.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?