Pivničiari z Račianskeho mýta - Zima

Autor: Miloslav Polák | 24.11.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

Bol krásny slnečný zimný deň. Na dvore snehu ako vo Vysokých Tatrách. Dobre sa lepil, gule z neho sa kotúľali ako po masle. S chalanmi sme sa preto rozhodli, že postavíme snehuliaka.

Ale obyčajný by nám nestačil! Náš snehuliak musel byť rekordne veľký! Najprv sa do gúľania snehu pustil Dušan a Peter. Keď sa guľa zväčšila, že na ňu nestačili, priložili sme ruku k dielu. Zaraz mala guľa priemer asi jeden meter.

Zastali sme premýšľajúc, ako na tú veľkú kopu snehu naložíme druhú guľu. Po chvíli sme uznali, že sa nám to najskôr nepodarí.

„Tak gúľajme ďalej a urobíme rekordne veľkú guľu!“ navrhol Ľuboš.

Nikto nás nemusel prehovárať. Všetci štyria sme sa zapreli a gúľali ďalej. Guľa sa postupne zväčšovala, až bola vyššia ako my sami. Keď sme ju tlačili neďaleko vjazdu do dvora, Petrovi napadlo, aby sme ju zagúľali tam. Opäť sme s nápadom súhlasili.

To už sa začínalo stmievať a z okien na nás nebolo vidieť. Guľa v tom čase dosahovala priemer takmer dvoch metrov a do brány sme to mali ešte vyše tridsať metrov. Ešte asi polovicu cesty sme zvládli, ale ďalej to už nešlo.

„Už s tým nepohneme. Je ťažká,“ skonštatoval som. „Čo teraz?“

Len pár metrov od nás sa pristavili starší unitasári.

„Pozri na tých šracov, čo zas vymýšľajú!“ smiali sa.

„Nepomôžete nám zagúľať ju do vchodu?“ spýtal sa ich Peter a prstom ukázal na vjazd nachádzajúci sa medzi dvoma budovami Unitasu.

„Môžeme,“ súhlasili chalani a zapreli sa do gule. Nasledovali sme ich. Po chvíľke lomcovania sa snehová guľa pohla. Netrvalo dlho a bola na želanom mieste. Starostlivo umiestnená rovno v bráne do dvora. Spokojní sme si zablahoželali a rýchlo sa stratili.

Na druhý deň ráno ma zobudil Dušanov krik spod okna.

„Milóóóóš! Pozri sa! Guľa!“

Vykukol som oknom a pozrel smerom na miesto, kde sme náš snehový výtvor večer nechali. Na guli nebolo zaujímavé nič, no čo sa dialo pred ňou, mi vyrazilo dych. Pred dvojmetrovým telesom stalo v zástupe niekoľko áut.

Majitelia motorových vozidiel preklínali guľu a tých, čo ju tam dali. V noci totiž guľa primrzla k zemi. Nešlo ňou ani len pohnúť. Nikto nemohol vojsť autom do dvora a čo bolo horšie, ani tí, ktorí ich mali zaparkované na dvore, nemohli odísť do práce. „Prúser“ ako hrom!

Až po niekoľkých minútach tejto trmy-vrmy dorazila veľká nákladná Tatra. Vodič to nasmeroval rovno na guľu. Rozbehol sa a narazil. Nič! Bolo treba druhý pokus. Tatra zacúvala a manéver zopakovala. 

Masu snehu sa nakoniec podarilo rozbiť až na tretí pokus. Praskla a časť z nej spadla na zem. Po niekoľkých ďalších úderoch neostal po guli žiaden dôkaz. Len kopa rozprášeného snehu, ktorý Tatra svojou váhou utlačila.

Chvíľku nato už dospelí odchádzali do práce a tí, čo sa snažili dostať do dvora, spokojne parkovali.

„Dúfam, že nebudú vyšetrovať, kto to urobil,“ spomenul som po obede pred chalanmi.

„Prosím ťa, majú kopu iných starostí,“ odpovedal Dušan.

Vybral som sa domov, no chalani ma zastavili.

„Musím sa naučiť básničku do školy,“ otrávene som im oznámil.

„Kašli na básničku! My budeme zajtra spievať Internacionálu, pričom ja neviem zaspievať ani horí. Nič sa učiť nebudem. Odmietam sa strápňovať pred celou triedou. Nech si to učiteľka zaspieva sama,“ dušoval sa Dušan.

„Poďme radšej urobiť klzisko,“ navrhol Peter, „dlho ho nikto neurobil.“

S dobrým nápadom sme nikdy dlho neváhali. Básnička musela počkať, lebo bolo treba priložiť ruku k dielu.

Klzisko sme nerobili prvýkrát. Boli časy, keď sme na našom dvore mávali aj štyri klziská. Len túto zimu sa žiaden z dospelých k tomu nemal. Tak sme sa rozhodli, že si klzisko urobíme sami. Prvýkrát bez pomoci dospelých.

Plán bol jednoduchý. Cez deň nachystáme plochu, urobíme mantinely a večer budeme polievať. Na polievanie sme chceli použiť hydrantovú skriňu umiestnenú na prvom poschodí jedného z domov. Stačilo skriňu otvoriť, cez okno rozmotať hadicu a nasadiť prúdnicu. Nie všetko však vyšlo tak, ako sme si naplánovali. Hadica bola ťažká, stará a dlho nepoužívaná. Zalamovala sa nám na viacerých miestach a poškodila sa. Voda už nestriekala len cez prúdnicu, ale prakticky po celej svojej trase.

Asi po polhodine sa schodisko zaplnilo vodou, ktorá zamŕzala. Po celej trase hadice sa tak vytvárali nekontrolovateľné klziská, najväčšie priamo pred vchodom. To sme výdatne podporovali ďalšou vodou. Vylievali sme tam vodu z kýbľov, do ktorých sme zachytávali vodu priamo pri hydrante.

Spúšť na schodisku pripomínala pretrhnutie hrádze. Jožo síce pri vylievaní vody z okna zakaždým zakričal: „Pozóóór!“, ale to vždy až v sekunde, keď obsah vedra letel vzduchom. Následok jeho konania na seba nedal dlho čakať. A keď jedna dávka z kýbľa zasiahla jedného zo susedov, ktorý sa práve vracal z práce domov, vedeli sme, že je zle.

Súdruh riaditeľ v obleku, zimnom kabáte a s parádnym klobúkom na hlave schytal plný zásah. Celý mokrý a zúrivý vybehol na poschodie a tí, ktorí nestačili uniknúť, schytali pár kopancov do zadku.

Incident spôsobil taký hurhaj a krik, že z bytov povychádzali všetci dospelí. Mokrému riaditeľovi začali nosiť osušky a div mu nevylamovali cencúle, ktoré sa mu vytvorili na klobúku.

„Keby povedali, že chcú robiť klzisko, človek by im aj pomohol,“ vykrikoval riaditeľ a ostatní sa pridávali.

„Keby, boli by sme v nebi,“ hundrali sme cestou von.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?