Pivničiari z Račianskeho mýta - Na Drabáka.

Autor: Miloslav Polák | 23.11.2015 o 8:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Robiť zle domovníkovi Drabákovi bolo našou obľúbenou aktivitou. Provokovať ho a potom utekať pred jeho hnevom, to bolo naše. Nebolo mesiaca, čo by sme ho nechali na pokoji.

Či sme mu na kľučku od bytových dverí priviazali povraz tak, aby sa dvere nedali otvoriť, alebo mu pred dvere v tmavej chodbe pristavili vydlabanú tekvicu so zapálenou sviečkou v nej.

Pritom ani neviem, prečo nás toľko bavilo privádzať práve jeho do infarktových stavov. Zle sme robili aj iným, ale on bol vďačným objektom. Dokázal reagovať s neskutočnou zúrivosťou, a asi preto mi spomienka naňho utkvela v pamäti tak výrazne. Podobne ako na ten večer, keď sme mu vyklopkávali na okno.

Bol október, dni boli ešte celkom slnečné. Večer sme sa zišli na dvore ôsmi.

„Máš všetko?“ nedočkavo sme vyzvedali, keď dorazil Dušan.

„Mám,“ odpovedal s úškrnom.

Zaraz sme sa pustili do príprav. Bolo potrebné odmotať pár centimetrov cverny a na jej konci urobiť očko. Asi dvadsať centimetrov od očka sme priviazali oceľovú maticu. Vyhliadli sme si vhodný úkryt a trpezlivo počkali, kým nezapadlo slnko. Potom, opatrne, aby nás nikto nevidel, sme cvernu prišpendlili na horný rám domovníkovho okna. Nato sme cvernu rozmotali a natiahli až do nášho úkrytu. Napnutá cverna bola rozmotaná až na päťdesiat metrov.

S cievkou v ruke a s dávkou škodoradosti sa predstavenie mohlo začať. Ten, kto mal cvernu v rukách, bol pánom situácie. Napol ju a pustil. Pri napnutí cverna nadvihla na nej upevnenú maticu. Tá po uvoľnení cverny padala vlastnou váhou k zemi. Takto urobila oblúkový pohyb a narazila na okennú tabuľu. Zvuk pri náraze na sklo pripomínal klopanie rukou na tabuľu okna.

Obete netušili, o čo ide. Otvárali okno s tým, že za ním niekto bude. Rovnako reagoval aj Drabák. Keď mu o ôsmej večer niekto zaklopal na okno a vyrušil ho pri sledovaní televízneho programu, vstal z kresla, otvoril okno a vyzrel von. Keďže nikoho nevidel, pomrvil ramenami, okno zavrel a zatiahol roletu. No v momente, keď si spokojný sadol k televízoru, klopanie sa ozvalo znova. Drabák sa znovu vyklonil z okna, no nikto za ním! Domovník sa rozhliadal do všetkých strán, z hrdla sa mu vydralo pár  hromžiacich pazvukov. Nato okno opäť zatvoril a zatiahol roletu. No tentoraz zostal v strehu!

Zo svojho úkrytu za kríkmi a v úctyhodnej vzdialenosti od okna sme videli, ako spoza rolety sleduje vonkajšie dianie. My sme sa však neponáhľali a trpezlivo čakali. Po pár minútach sme sa dočkali. Roleta sa prestala hýbať. Počkali sme ešte chvíľu a potom udreli znovu. Roleta zaraz vybehla hore a okno sa prudko roztvorilo. Vonku však ticho. Nikde ani nohy. Domovník vykúkal a vykúkal, žmúril do tmy, no nikoho nevidel.

Presne v okamihu, keď sa domovník vzdal a vrátil sa do svojho kresla, klopkanie na okno sa ozvalo opäť. Okno sa rozletelo a Drabák vytŕčajúc hlavu vychrlil zo seba prvú várku nadávok. „Kde si? Ukáž sa! Keď ťa chytím, roztrhám ťa na kusy!“ ozývalo sa dvorom.

Okná susedných bytov sa na tieto slová začali otvárať. Udivení susedia pozerali na vykrikujúceho domovníka. Niektorí ho počastovali otázkami, čo sa deje.

„Niekto mi tu sústavne vyklopkáva na okno,“ hromžil Drabák neustále premeriavajúc tmavé kúty dvora. No mohol sa snažiť on i hociktorý iný rodič, v tme nás nebolo vidno. A tak domovník opäť stíchol a nadurdene zaliezol dnu.

Nestihol ani len zatiahnuť roletu a klopanie na sklenú tabuľu sa ozvalo opäť. Drabákova zúrivosť gradovala. Druhá várka nadávok sa rozľahla dvorom. Na dome sa postupne otvárali aj okná iných bytov. „Choďte si hulákať do lesa!“ počuli sme Ľubošovho otca. Aj ostatní susedia sa predbiehali v nadávaní. Jedni sa pridali na stranu domovníka, iní ho začali napomínať.

Všetko pozorujúc z bezpečnej vzdialenosti pučili sme sa na tomto divadle. Nechali sme dospelých, nech si podiskutujú.

Netrvalo dlho a nadávky ustúpili. Okná sa postupne zatvárali, zhaslo aj niekoľko svetiel v izbách.

Udreli sme znovu presne vo chvíli, keď na dvore zavládol absolútny pokoj. Reakcia nielen domovníka bola zaslúženou odmenou za čakanie. Po jeho kriku sa nielenže otvorili všetky okná na dome, ale niektorí ľudia začali vychádzať von. Humbug. Vrava. Nadávky. Smiali sme sa, až nám bruchá išlo roztrhať.

„Kedy už konečne pochopíte, že mi tu niekto klope na okno?“ vykrikoval Drabák. Rukami metal sem a tam a hromžil.

Keďže na dvore začalo byť až príliš živo, rozhodli sme sa ustúpiť. Odtrhli sme cvernu a nenápadne sme vyšli cez kúpalisko z dvora. Najnevinnejšie, ako to len šlo, vrátili sme sa cez bránu.

Susedia tam ešte stáli, no vrava utíchala. Len čo nás však Drabák zbadal, vykríkol: „To sú oni. Oni mi klopali na okno!“ Z jeho okna trčala napriahnutá ruka s ukazovákom smerujúcim na našu skupinu.

Zahrali sme to na nevinnosť: „My? My sme len teraz prišli.“ Domovník po týchto slovách rezignovane mávol rukou a zabuchol za sebou okno.

Vydýchli sme si, no pozornosti sa dostalo aj nám. „A vy okamžite domov!“ zavelili dospelí.

Bolo to skutočne o chlp, ale akcia sa vydarila. Zabavili sme sa a Drabák to zasa raz schytal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?