Bolo ich treba akceptovať takých, akí boli. Väčšinou sme boli radi, že sú mimo dvora, a niekedy sme sa išli popučiť na ich nápadoch. Ako keď našli poškodený veľký dáždnik a dvaja prostrední chlapci sa rozhodli, že ho budú používať ako padák. Kým dáždnik úplne nedotrhali, tak miesto po schodoch chodili von tak, že pomocou neho vyskakovali von z okna na prvom pochodí.
Jedného dňa, keď sme sa hrali na dvore, vybehli Tomkovci na dvor s rukami plnými dobrôt a kričali na nás: „V Pokroku rozdávajú zadarmo cukríky!“
Pokrok boli potraviny na protiľahlej strane našej ulice. Názov, podobne ako iné socialistické názvy, sa nám zdal smiešny, no s odstupom času si uvedomujem, že bol aspoň slovenský.
Vidiac Tomkovcov so sladkosťami v rukách, bez rozmýšľania sme sa rozbehli z dvora s cieľom byť v Pokroku čo najskôr a uchmatnúť si čo najviac sladkostí. No nepodarilo sa nám ani len dostať von z dvora, pretože brána bola dávno plná detí.
Na čele davu, aj keď otočený opačným smerom, stál vedúci predajne. Udychčaný, spotený a v tvári celkom červený kričal: „Chyťte zlodejov!“
Snažil sa predierať deťmi a dolapiť Tomkovcov, no húf detí túžiacich po cukríkoch mu bránil v ceste. S takou prekážkou vedúci nepočítal. Nedalo sa mu hnúť. Brána bola plná výrastkov rôzneho veku, džavotali, tlačili sa von a nikoho nechceli pustiť opačným smerom.
Kým sa vedúcemu podarilo predrať na dvor, prvé decká už dorazili do obchodu. Rýchlo však zistili, že žiadne cukríky zadarmo nie sú. A tak im neostalo nič iné, len sa sklamane vrátiť na dvor.
To už vedúci dávno vzdal svoje prenasledovanie a bránou sa vracal späť do potravín. Tam sa stretnutie s davom detí opakovalo, len v opačnom smere. Do dvora sa tlačila kopa sklamaných decák, kým vedúci sa predieral z dvora von, späť do obchodu.
Lievik výrastkov, ktorý sa pred bránou vytvoril, navodzoval pocit, že sa na dvore koná nejaká spoločenská udalosť. Tentoraz to však vedúci nevydržal. Praskli mu nervy a začal na decká ziapať:
„Banda jedna nevychovaná, okamžite ma pustite von!“
Nikto si ho však nevšímal a Tomkovci polepení od cukríkov stáli neďaleko a smiali sa, až nejednému z nich zabehlo.
Nedá sa však povedať, že by boli Tomkovci čistými chuligánmi. Táto nevšedná rodina mala vyvinuté úžasné podnikateľské schopnosti. Oproti ostatným šracom z dvora oni už vtedy vedeli, čo je to podnikanie a ako zarobiť.
Keď kdesi v smetiaku našli vyhodené bábkové divadlo, nezaváhali. Z bytu vyniesli do pivnice stôl a plachtu. Stôl umiestnili do priestoru pod schodmi a na vchodové dvere do domu vypísali, že sa v pivnici bude konať predstavenie bábkového divadla. Za korunu ste si mohli pozrieť predstavenie, v ktorom čert nemal hlavu, princezná a kráľ nemali ruku a ostatné figúrky nohy. Napriek všetkému malo predstavenie u detí obrovský úspech.
Malí diváci sedeli na dvanástich schodoch do pivnice, aspoň po troch na jednom, a správali sa ako v skutočnom divadle. Keď jednoruká princezná pobozkala bezhlavého čerta na krku, niektorí sa smiali, niektorí výskali od strachu. Keď rytier omylom vypichol princeznej oko, plakali. Ba čo viac, takéto predstavenia mali niekoľkokrát po sebe beznádejne vypredané.
Tomkovci boli kapitolou samou osebe. A boli to práve oni, čo sa začali ako prví zašívať v pivniciach. Ale o tom o čosi neskôr.