Pivničiari z Račianskeho mýta - Prvý školský deň

Autor: Miloslav Polák | 19.11.2015 o 20:21 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  65x

Na základnú školu som nastúpil v septembri 1962. Veľmi som sa z toho tešil. Malo to byť niečo nové. A nové či neznáme nás vždy lákalo. Navyše, do školy som nastupoval so svojimi najlepšími kamarátmi.

Na ráno pred prvým odchodom do školy si pamätám dodnes. Mama behala po byte a neustále ma kontrolovala. „Zuby si si umyl?“ „Máš všetko?“ „Už sa obliekaš?“

Hoci som robil, čo som mohol, tempu, ktoré mama nasadila, som nestíhal. Ani zuby som si nestihol poriadne umyť a už ma hnala z kúpeľne. „Ešte skontrolujeme, či máš všetko pripravené,“ zastavila ma, keď som si už myslel, že vyrážame. „Prvý deň v škole, tak nech máš všetko v poriadku,“ mumlala s hlavou strčenou v mojom batohu.

„Dúfam, že budem sedieť s Petrom a Ľubošom,“ nadšene som zahlásil, a len čo som pocítil, že mama môj batoh pustila, rozbehol som sa po chodbe von z bytu.

U Petra bolo prvé školské ráno hektické podobne ako to moje, len iným spôsobom. Peter sa do školy musel chystať sám, pretože jeho mama mala iné starosti.

„Tak pôjdeš s ním do tej školy, alebo nie?“ kričala na Petrovho otca, ktorý s hlavou zaborenou pod vankúšom pri každej otázke sťažka povzdychol. „Keby si sa včera neožral ako prasa, nebolela by ťa hlava!“

„Mami, budú so mnou do školy chodiť aj Ľuboš a Miloš?“ snažil sa Peter zaujať matkinu pozornosť, no tá ho prehliadala, hoci jej stál pri nohách.

„Tak aspoň postráž Aničku!“ zakričala na Petrovho otca a rozbehla sa prezliecť.

„A ty si skontroluj, či máš všetky veci, nech z teba nevyrastie taká obluda ako z tvojho otca!“ kričala cestou na Petra.

„Tak, ja už idem!“ povedala potichu vo dverách Ľudmila a chystala sa ich zavrieť. No z kuchyne sa okamžite ozvalo: „A bratov máš kde?!“ „Ja som myslela, že ich berie tento rok Ružena. Ja som mala minulý rok na starosti Kamila,“ obraňovala sa piatačka, no v tieni mamy, ktorý na ňu dopadal, veľmi odporovať nemohla.

„Len sa o nich postaraj aj tento rok! Alebo chceš, aby sme losovali? Si najstaršia, tak mi musíš pomôcť,“ znelo nekompromisné rozhodnutie.

Ľudmile teda neostalo nič iné, len s povzdychom pozbierať svojich mladších súrodencov Ľuboša a Kamila, ktorí sa ešte lopotili so šnúrkami na topánkach, a zobrať ich so sebou.

Škola nakoniec nebola taká úžasná, ako som si myslel. Začalo sa to tým, že ma preradili do inej triedy a o sedení v jednej lavici s Petrom alebo Ľubošom nemohlo byť ani reči. Sedel som nakoniec s Vierou Tomkovou.

Sedieť s Vierou v jednej lavici nebolo bohviečo. Školu mala od prvej chvíle na háku. Na vyučovanie prichádzala neskoro, a keď jej pani učiteľka povedala Povedz aspoň bú, tak bez zaváhania odpovedala bú. A ďalej sa na ňu dívala s doširoka otvorenými očami. Sedieť s Vierou bolo o ničom, ale bolo to stále lepšie ako s Danielou, ktorá sa v lavici sem-tam počúrala.

Po vyučovaní mi trvalo ešte hodinu, kým som našiel správnu šatňu, do ktorej mi z pôvodnej triedy presťahovali topánky a letnú bundu. Všetci moji kamaráti už boli doma a ja som s plačom pobehoval po chodbách školy a hľadal svoje veci. Bál som sa, čo mi povie mama, keď sa vrátim domov v papučiach a bez vetrovky.

Nakoniec mi pomohla pani upratovačka, ktorá ma našla pobehovať zmätene po budove školy. Vďaka nej sa vetrovka i topánky našli a ja som sa mohol vybrať konečne domov.

Len čo som prišiel na náš dvor, zaujala ma vrava kamarátov, ktorí stáli pokope a smiali sa. Nevidel som, na čom sa smejú, a tak som sa rozbehol k nim. „Chalani, čo tam máte?!“ zvedavo som sa pýtal, no nikto nemusel odpovedať.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, hovoril všetko sám za seba. Z jedného zo smetiakov trčal Igor a celý spotený lomcoval nohou, ktorá sa mu v plechovej nádobe zasekla.

„Hrali sme sa na schovku, tak sa schoval sem,“ rehotal sa Ľuboš, „a teraz nevie vyliezť.“

„Chalani, neblbnite a pomôžte mi,“ prosíkal spotený Igor. „Už neznesiem ten smrad!“

Pomoci sa však Igor nedočkal. Namiesto toho starší chalani vymysleli niečo iné. Naklonili smetiak a s výkrikom Idú smetiari! ho rozkotúľali po dvore.

„Prestaňte, chalani!“ kričal Igor, no nikto ho nepočúval. Hrkot smetiaka a náš smiech privolával ďalšie a ďalšie decká, z ktorých si každé chcelo Igora pokotúľať.

„Aspoň pár metrov!“ tlačili sa ku smetiaku.

Zažratí do kotúľania sme si ani nevšimli, ako sme prefi čali okolo Igorovho otca. Ten reagoval okamžite.

„Ihneď ho pustite, lebo vás všetkých vyfliaskam!“ postavil sa nám do cesty.

Chalani zaraz zastali. Pustili smetiak, ktorý sa po dopade kotúľal s Igorom ešte zo dva metre.

„A ty! Vylez z tej popolnice a nerob mi tu hanbu! Počuješ?!“

„Nemôžem! Mám pricviknutú nohu!“ ozvalo sa tlmene z plechovej nádoby.

Otec najskôr neveriacky krútil hlavou, no nakoniec pristúpil k smetiaku a nazrel dnu. Potom sa otočil smerom k balkónu ich bytu a zakričal na manželku, ktorá opretá o zábradlie zhrozená sledovala celú situáciu.

„On stadiaľ fakt nevyjde!“

Kým Igorova mama plakala a otec mu nadával, na dvore sa množili ďalší diváci. Okná aj balkóny boli plné, ľudia sa na tej groteske išli popučiť. Nakoniec museli zavolať domovníka.

Domovník Drabák prišiel okamžite. Ako vždy nahnevaný, že musí riešiť problémy zavinené deckami z dvora. Bez slov preskúmal polohu Igorovej nohy a odišiel. Po chvíli sa vrátil so sekáčom a s kladivom. Zručne vysekal do plechovej nádoby dieru, čo uvoľnilo plech a Igor bez škrabanca vyliezol von. Za búrlivého potlesku publika sa narovnal, no vzápätí schytal tri facky od otca. Mama na balkóne vykríkla, my sme stíchli. Otec Igora schytil za ruku a nasraný ho odtiahol domov.

V ten deň sme už Igora nevideli. Bolo jasné, že dostal zaracha. Keď som večer sedel doma a napchával sa buchtami, ktoré mama napiekla ešte cez víkend, uvedomil som si, že v škole nemusím sedieť v lavici so svojimi najlepšími priateľmi, pretože ich mám na dvore. Ten nás spájal a tým, že sme boli deti, nevideli sme medzi nami rozdiely. Nakoniec aj Viera Tomková istým spôsobom patrila k nám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?