Pivničiari z Račianskeho mýta - Dvor na Račianskej

Autor: Miloslav Polák | 18.11.2015 o 21:18 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  83x

Račianske mýto bolo odjakživa rušným miestom. Križovatka nachádzajúca sa na pomedzí Starého a Nového Mesta do dnešných dní spája cesty z centra alebo od hlavnej železničnej stanice.

Na tomto mieste sa navyše začína jedna z najdlhších ulíc Bratislavy nazvaná rovnako ako samotné námestie, Račianska ulica. Na nároží Račianskej a Šancovej ulice sa vymedzil priestor na výstavbu nových bytoviek. Pozdĺž Šancovej to bol známy Unitas. Na Račianskej, hneď oproti cintorínu, niekoľko ďalších bytových domov. Za nimi vznikol veľký uzavretý dvor. Fantastický priestor pre život!

Našli ste tu nielen ihrisko, ale aj kúpalisko s dvadsaťpäťmetrovým bazénom. A k tomu úžasné lákadlá v okolí: železničná stanica, vinohrady, centrálne trhovisko. Hrušky, jablone, marhule, čerešne, ringloty a orechy rodili chutné a zdravé plody. V dnešnej dobe by ich nazvali bio.

V päťdesiatych rokoch sa dvor na Račianskej doslova hemžil deťmi rôzneho veku. Niet sa čo diviť. Neboli počítače, v televízii jeden program, a tak všetky deti boli stále vonku a hrali sa s kamarátmi. Navyše v tej dobe bolo bežné, že rodiny mali aj tri-štyri deti. Pri troch stovkách bytov, ktoré sa dovedna nachádzali v Unitase a v domoch na Račianskej, sa stalo, že na dvore istý čas pobehovalo dobrých tristo detí.

Najpočetnejší boli šraci, deti chodiace na základnú školu. Medzi ne som patril aj ja a moji najlepší kamaráti: Ľuboš, Peter a Dušan prezývaný Ucho pre jeho veľké uši. Potom tu boli tí, ktorí nám túto a podobné prezývky dali. Decká o niečo staršie od nás, no natoľko sebavedomé, že sa považovali prakticky za dospelých. Od plnoletých však mali ešte hodne ďaleko, pretože často stvárali rovnaké, ba až väčšie somariny ako my mladší.

Okrem nás, šracov a starších deciek, sa na dvore stretávala aj jedna menšia, samostatne fungujúca skupina, Tomkovci. Tomkovci bola skôr asociálna rodina. Rodičia síce pracovali, ale otec píjaval a slovo výchova bolo v ich rodine so šiestimi deťmi cudzím pojmom. Deti často vynechávali v škole a prakticky vôbec sa neučili.

Sem-tam na dvor zavítali aj rodičia. Väčšinou vyprášiť koberce alebo nohavice svojich nepodarených detí. Pravidelnými účastníkmi diania na dvore boli domovníci. Napríklad pán Drabák bol domovníkom časti domov, ktorú sme nazývali Vojenská správa. Bol to starší pán, ktorý mal často voči cudzím veľmi odmerané správanie. Pôsobil ako neustále nahnevaný z hurhaja, ktorý sme na dvore dokázali vyrobiť.

Ďalším takým bol Kakadu – starý pán, penzista, ktorý od starších kamarátov dostal prezývku Stále nasraný. Síce vo svojom vysokom veku nemal šancu deti dohoniť, no nebezpečný bol v tom, že v stave zúrivosti neváhal na malého nepriateľa použiť skutočný husitský prak. Dokázal ho nabiť aj polovičkou tehly a vypáliť. Žiaden problém! Ak by trafil, možno by aj zabil... Kakadu bol obeťou rozmachu Bratislavy. Patril medzi predvojnových obyvateľov tejto lukratívnej časti mesta, ktorá bola síce blízko centra, no prakticky v lone prírody. Po vojne sa v jeho rajóne, o ktorý sa staral ošetrovaním a strihaním stromov, začala veľká výstavba, vďaka ktorej pribúdali ustavične noví a noví votrelci.

Hlavne deti mu jeho prírodu začali postupne okupovať a často aj ničiť. Ovocie na stromoch nestíhalo dozrieť. Ešte nezrelé sme ho cestou zo školy oberali zo stromov a ani staršie deti či Kakadu, tomu nedokázali zabrániť. Kto bol šikovnejší, dokázal nabrať ovocie potajomky bez toho, aby ho Kakadu videl. Tí menej šťastliví sa museli pripraviť na útek v spŕške lietajúcich kameňov a nadávok.

„Ešte je to enem ve kvěce, a už to obžírajú!“ kričal na nás Kakadu naštvaný, že opäť prišiel o pár plodov.

Adrenalínu, ktorý sme prežívali pri súperení s Kakaduom, sa jednoducho nedalo povedať nie. Každý, kto prišiel domov minimálne s hrsťou nezrelých marhúľ, sa cítil ako veľký víťaz. A víťaz chcel byť každý, bez ohľadu na to, či pochádzal z proletárskej, buržoáznej, robotníckej, intelektuálnej, dvojdetnej, alebo zo sedemdetnej rodiny.

Nakoniec táto neplecha nie vždy ostala bez potrestania. Z nezrelých plodov nás sem-tam bolelo brucho a navyše doma sme dostali výprask alebo vynadané, že dostaneme týfus.

Avšak z nejakých záhadných príčin si rodičia prestali pamätať, že aj oni boli kedysi deťmi. Netušili alebo sa naivne domnievali, že ich ratolesti sa budú pohybovať len v nimi vymedzenom priestore a slušne sa hrať s kamarátmi priamo pred vchodom do domu. Ale ak sa desaťročnému dieťaťu nevenujete a necháte ho samo na dvore, môžete očakávať, že začne vyvádzať vylomeniny.

Detská duša je prirodzene zvedavá, všetko chce vyskúšať a často si neuvedomuje následky. Navyše v skupine rovesníkov, prípadne pod velením veľkého, hoc len o tri roky staršieho vodcu, opustí aj dvor. A potom to už ide samo. Nám sa to niečo podarilo vyviesť takmer každý deň. A aj o tom je tento príbeh.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?