Ako a prečo som napísal knižku.

Autor: Miloslav Polák | 17.11.2015 o 19:35 | Karma článku: 5,52 | Prečítané:  298x

Keby mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že raz napíšem knihu, vysmial by som ho. Knihu? Ja? Veď ja som poriadne nenapísal ani školskú slohovú úlohu, tak prečo by som mal písať knihu?

Keď som ukončil vysokú školu, pomýlený presvedčením o výnimočnosti držiteľa vysokoškolského diplomu, nastúpil som do praxe a veril, že si v nej zahrám prvú ligu.

Napriek tomu, že som dosť rýchlo pochopil, že vysokoškolský diplom je len kus papiera, ktorý ma oprávňuje vstúpiť do ringu a uvedomil si, že ešte dlho a to dennodenne musím na sebe tvrdo pracovať,  nezahral som si.

Nie že by som sa postupne neprepracovával vyššie a vyššie, ale skoro vždy som stroskotal na pravidlách hry. Akosi sa mi protivilo kľačať, keď sa patrilo stáť a chcel som svojho súpera poraziť svojou šikovnosťou, nie faulom.

Myslím že môžem o sebe povedať, že som sa, teda čo sa týka práce, nie raz pohyboval skôr na špici peletónu, ako na jeho konci, ale prvá liga to nebola. Možno ani druhá. Tie sa totiž, podľa mňa, na Slovensku nehrajú.

Príliš veľa faulov a množstvo ďalších vecí ma časom primälo položiť si nasledovné otázky: „Prečo je ich toľko? Prečo to robia? Prečo sú takí predajní? Prečo sú takí ľahostajní? Je to nedostatok sebavedomia, empatie, vzdelania?

Nebolo a nie je ľahké si na tie otázky odpovedať. Neexistuje na ne exaktná odpoveď a ani norma, ktorá by jednoznačne definovala dobro, zlo, zdravý rozum alebo mieru inteligencie. Napriek tomu mi jedna vec neustále vŕtala hlavou, vracal sa do detstva a pátral po príčinách nielen svojho konania ale aj konania iných.

„Dospelých nezmeníš,“ hovoril som si v duchu. „Ak chceš niečo zmeniť skús sa angažovať pre deti,“ pokračoval som v úvahách. „Možno to pomôže a ak nie, tak budú mať aspoň zmysluplnejšie a kreatívnejšie detstvo, ako generácie pred nimi.“

Vedomý si vlastného talentu, obrátil som sa s námetom na tých, ktorí ten dar majú a pre ktorých je práca s perom samozrejmosťou.

Nepochodil som a tak som začal písať sám, ako som vedel, ako som cítil. Prišli prvé ohlasy.

„  Odpovedám Vám na Vašu ponuku rukopisu Pivničiari... . Rukopis som čítala ja a kolega, ktorý vyrastal v Bratislave, takže ho téma podľa názvu veľmi zaujala a tešil sa na čítanie. O to viac je mi ľúto, že pre Vás nemám dobrú správu. Z našich postrehov vychádza nasledujúce stanovisko: Rukopisu chýba príbeh, ktorý by sa vyvíjal, gradoval. Keď k nemu pristúpime ako k jednotlivým poviedkam, platí to isté. Zvolili ste opisný spôsob, ktorý pre nás ako čitateľov nebol dostatočne pútavý. Jednotlivé príbehy pôsobia ako neprežité, jednoducho sú iba opísané. Kolegovi veľmi chýbala prítomnosť dievčat. Vyzerá to, ako keby dievčatá v danej dobe a priestore chlapcov vôbec nezaujímali. V tejto podobe nemôžeme knihu vydať.“

Nečakal som zázrak a s kritikou rukopisu som počítal. Dúfal som však, že konečne niekto pochopí pointu a prípadne pomôže. Prvé dievčenské lásky a ich ťažké sklamania vo veku 14 rokov som sa analyzovať nechystal a písať o opitých dievčatách, ktorým promile alkoholu v krvi zabránilo vykonať „akt lásky“ a skončili skopnuté z postele ležať na zemi, mi prišlo nevhodné.

„Ide zrejme o autobiografický príbeh z Bratislavy, pretože pán píše v prvej osobe a mám z toho pocit "prežitého. Pán je zrejme vzdelaný, pretože podľa následnosti príbehu a stavby viet má zrejme čistú hlavu a je to viac menej aj bez gramatických chýb. Pre mňa tomu však chýba štýl, nejaký ráz, názor, šmrnc, vtip, originálny nápad, niečo, čo by dokázalo zaujať. Je to písanie "a la slohová práca" do školy. Je to také to "staré písanie" so slovníkom, ktorý nemá veľa spoločného s realitou súčasnosti ani čara minulosti,“ prišlo o pol roka neskôr, keď som opätovne nechal posúdiť rukopis.

Nič moc, napriek tomu posun: „Mám z toho pocit prežitého.“  Čo ma však trápilo, bola táto veta: „Pre mňa tomu však chýba štýl, nejaký ráz, názor, šmrnc, vtip, originálny nápad, niečo, čo by dokázalo zaujať.“

„Názor? Niečo čo by dokázalo zaujať? To už ľudia skutočne nedokážu myslieť v širších súvislostiach? Skutočne sa na seba nedokážu pozrieť tak, ako na iných?“ opakoval som si tieto otázky niekoľko krát.

Áno, mohol som to celé spracovať ako príbeh jedinca. Mohol som to zdramatizovať rozvratom rodiny, fetovaním, vraždou či znásilnením. Nebolo to v tej dobe niečo oveľa výnimočnejšie ako dnes, napriek tomu, že si to mnohí nechcú pripustiť. Obával som sa však, že príbeh jedinca ostane len jeho príbehom, ktorý odpúta pozornosť od podstaty problému a tak som písal ďalej tak, ako som začal.

 „Dobrý deň pán Polák, po prečítaní vášho rukopisu sme sa rozhodli, že ho nevydáme. Osloví užší okruh čitateľov a to by pre nás z ekonomického hľadiska mohlo byť stratové. Mne osobne sa rukopis ako Bratislavčanke veľmi páčil a oslovil ma. Akým spôsobom vám ho môžem vrátiť? Ďakujem za dôveru, s ktorou ste sa na nás obrátili a dúfam, že nám zachováte aj naďalej priazeň. Prajem vám veľa tvorivých úspechov.“

A tak som knižku vydal sám, bez sponzorov, za vlastné peniaze. Našťastie prišli ďalšie ohlasy:

"Som rád, že som si to mohol celé prečítať a jediné čo ti k tomu môžem s mojím úsudkom povedať, že tvoj text sa mi veľmi páčil a tvojím slovám prináleží, aby boli knihou. Myslím, že text je podaný ľahko a s citom. Badať v ňom skúsenosť a zrelosť osobnosti, ktorá dokáže zaujať príbehom zo života. Viem si to predstaviť ako pútavú knihu pre mládež."

"Dnes som sa pustila do čítania. Knižku som zhltla na jeden šup. Veľmi pútavo si to napísal. Priblížil si mi časy, ktoré som zažiť nemohla, len som k nim pričuchla v starších filmoch. Ja som však uprednostňovala vždy knihy pred filmami. Naozaj klobúk dolu, myslím, že si to dobre vystihol  a cítiť tam spisovateľského ducha. No hlavne cítiť, že si to všetko prežil a vieš, o čom píšeš. Príbehy boli veľmi úsmevne, vtipne si vystihol situácie, miestami ma až zamrazilo. Každopádne sa mi knižka veľmi páči, aj ilustrácie ju perfektne dopĺňajú."

"Som Vám veľmi vďačná za text, ktorý som si doslova vychutnala, kapitoly o Lacovi, či "Trtkavých" ako aj veselé východniarky v Brne a ďaľšie časti sú skvelé. Zasmiala som sa ozaj schuti. Jasne a zrozumiteľne ma ako čitateľa oboznamujete s Vašimi pohnútkami a dôvodmi, pre ktoré knihu píšete. Presne toto som mala predtým na mysli, teraz je už úplne jasné, kto ste, čo chcete povedať a prečo. Všetky príbehy sú napísané pútavo a bez zbytočných zachádzok, či odbočiek, proste k veci."

„Dobrý večer, ospravedlňujem sa že som nevzal vašu ponuku, na posúdenie vašej knižky, nemal som vtedy na to čas. Vašu knižku som si kúpil, prečítal, a klobúk dolu. Malo by to byť povinné čítanie pre dospelých.“

Moja knižka je už dlhšiu dobu v predaji a bez akejkoľvek reklamy odpočíva v regáloch. Preto som sa rozhodol napísať tento článok a text knižky zverejniť tu, na tomto blogu, v sekcii „Próza.“

Možno niekoho zaujme, možno niekto pomôže.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Europarlament povedie Berlusconiho hovorca Tajani

Talian nahradí na čele europarlamentu Nemca Schulza.

KULTÚRA

Simpsonovci komentovali hiphop. S Rytmusom by si rozumeli

Seriál odvysielal prvú hodinovú epizódu.


Už ste čítali?