Vážený súdruh Žinčica 2.

Autor: Miloslav Polák | 18.5.2015 o 18:48 | (upravené 18.5.2015 o 18:54) Karma článku: 4,68 | Prečítané:  660x

Mrzí ma že ste sa mi neozvali a musím sa priznať že som to nečakal, aj keď mi mnohí hovorili, že mi určite neodpíšete.

„Myslíš že on nemá dosť inej práce, len Tebe listy vypisovať!“ Radšej si sadne niekde na Colu, ako by mal s takou nulou ako si Ty zabíjať čas!“

Zdá sa že mali pravdu. Čo už, nie ste prvý ani posledný, takých čo nevedia čo je slušnosť poznám až, až.

Napriek tomu som sa rozhodol, že Vám napíšem ako som sľúbil. Viete sľuby sa majú plniť. Vlastne to Vy asi neviete.

Chcel som Vám pôvodne napísať prečo som nevstúpil do toho vášho spolku, teda aby som bol slušný, do tej vašej strany. Musím sa však trochu poopraviť, ono to nebolo celkom tak. Pravda je taká, že ja som sa k vám netisol a vy ste ma tam chvalabohu nechceli, tak ako aj tí dnešní.

Vraj som sa vtedy politicky neangažoval, komunisticky nemyslel a pritom neustále otravoval s nejakou dobrou a človeka napĺňajúcou prácou. Ale ako som ja, vtedy neskúsený mladý človek, mal vedieť že lepšie pozície sú len pre tých, ktorý chcú ten režim rozvrátiť?

Ja hlupák som si myslel, že to nefunguje preto, lebo darební a hlúpi sa derú k moci a nedokážu to riadiť. Tiež som si myslel, že všetci kradnú preto, lebo tie veci potrebujú a vôbec ma nenapadlo, že ide o cielený rozvrat spoločnosti.

Mohlo ma to napadnúť už vtedy, keď som nestačil nakupovať ukradnuté veci na výťahy do Mochoviec, mohol som vytušiť, že je to vyššia hra. Bohužiaľ nepochopil som a naivne si myslel, že Slováci potrebujú všetko čo nie je zabetónované, alebo privarené. Inak keď musím navštíviť nemocnicu a ísť tam na WC, stále sa ešte zamyslím či som predsa len nemal pravdu ja.

Vidíte ako tápam súdruh Žinčica a Vy si niekde šnorchlujete a na mňa kašlete. Súdruh Žinčica napíšte prosím, bolo to naozaj tak?

Prepáčte, neurážam Vás s oslovením súdruh? Vy ste dnes už určite veľký pán. Nemám Vás oslovovať pán Žinčica? Že nie. Že súdruh je vášmu srdcu bližšie. Dobre, chápem.

Súdruh Žinčica, úplne som zabudol, že som Vám chcel povedať prečo som sa tak tej vašej strane vyhýbal. Pravdepodobne to nepochopíte, ale prišiel by som o slobodu.

Že slobodní sme aj tak neboli?

Musím uznať, máte pravdu, ale ja mám na mysli osobnú slobodu, moje svedomie.

Že neviete o čom hovorím? Ja viem, nevadí, s tým sa už aj tak nič nedá urobiť, no napriek tomu sa Vám to pokúsim vysvetliť. Keby som sa totiž nejakým spôsobom do toho vášho spolku dostal, musel by som držať hubu a krok a to by som ťažko zvládol.

Že to som musel aj tak?

Nepopieram, ale našťastie to nebolo také dramatické. Priznávam, človek musel mať šťastie, respektívne nesmel mať smolu ako môj strýko, ktorý si pustil v alkoholickom opojení hubu na špacír práve vo chvíli, keď mal kolega zálusk na jeho flek.

Čo ste povedali? Nerozumel som dobre. Aha, že by som to vydržal.

Asi nie súdruh Žinčica. Len chvíľu som sa totiž motal pri dverách tej vašej strany a už mi začalo zatekať do topánok.

Že neveríte?

Verte, fakt. Ja mám dar robiť niečo, z čoho nemusí byť prospech. Kedysi aj dnes. Tak ako vtedy v lete, našťastie1989.

Šéf ma nastrčil do komisie pre prácu s mládežou a posunul mi Čierneho Petra. Darmo som všetkým vysvetľoval, že ako nestraník tam nemám čo robiť. Darmo som sa tešil, že sa z toho vďaka tomu dostanem. Nedostal som sa.

Neprešli ani dva mesiace a keby nie november 1989, asi by som chodil po súdoch. Stačilo v zápisnici citovať nemenovaného súdruha, že v socialistickom zväze mládeže sa najmenej zapájajú do činnosti mladí komunisti a oheň bol na streche. Súdruh to odtajil a žaloval.

Kým sa to dostalo na vyššie miesta, zaznel štrngot kľúčov a Vy ste začali mať úplne iné, príjemnejšie starosti.

Vidíte, že mám pravdu. Musel by som s Vami a vašimi súdruhmi komunikovať v tej vašej, mne cudzej reči. Musel by som niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť. Musel by som počúvať tie vaše táraniny a šúchať zadok po schôdzach. To Vy však ťažko dokážete pochopiť, v tomto by sme si nerozumeli.

Túto najväčšiu slobodu som mal vtedy, mám ju aj dnes a už mi ju nikto nezoberie.

V roku 1989 a aj dávnejšie predtým som niekde v kútiku duše veril, že raz nastane aj sloboda v celej našej spoločnosti a naivne si myslel, že šikovným, slušným a múdrym zasvieti zelený semafór. Veril som tomu do poslednej chvíle, aj keď už v novembri začínali byť námestia červenšie a červenšie.

Musím uznať, že ste boli čiperní a nesmierne životaschopní. Mali ste peniaze, kontakty a neuveriteľné orientačné schopnosti. Nebolo a nie je na svete bludisko, z ktorého by sa ľudia ako vy nedostali.

Bohužiaľ pridali sa k Vám aj iní a nie len tí, ktorí roky bezúspešne snívali o tom vašom preukaze. Ale o tom možno nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?