Hľadám si prácu.

Autor: Miloslav Polák | 16.5.2015 o 11:05 | Karma článku: 6,43 | Prečítané:  1469x

V jednom z mojich nedávnych článkov som si dovolil vyjadriť sa k téme cien našich diaľnic a rozhodol som sa k nemu ešte pár slovami vrátiť.

Tým že sme vstúpili do Európskej únie sa na jej fungovaní nič nezmenilo a ani sme to nemohli očakávať. „Prekvapivo“ ani „zásadový“ postoj SaS k eurovalu nič nezmenil.

Mali sme sa len prispôsobiť pravidlám a urobiť všetko preto, aby sme vyčerpali čo najviac peňazí z eurofondov. Mala to byť priorita číslo jedna každej politickej strany a my sme to mali od politikov vyžadovať.

Na výstavbu diaľnic (spôsob výstavby, trasovanie a ďalšie) mal byť už dávno, v slovenskom parlamente, ústavnou väčšinou schválený zákon. Miesto toho sa každé štyri roky, alebo častejšie, menia trasy, pravidlá hry a parlament preplnený právnikmi prekrúca § do takých tvarov, že ten pôvodný sa chytá za hlavu.

Kedysi sa rozprával takýto vtip:

„Ivan Vasilievič, aký je Váš názor na vpád sovietskych vojsk do Československa?“

„Stotožňujem sa tým čo napísali noviny Komsomoľskaja pravda.“

„No dobre, ale aký je presne Váš názor?“

„Stotožňujem sa aj s tým čo napísali noviny Pionerskaja pravda.“

„Ivan Vasilievič, ale Váš názor! Vy nemáte vlastný názor?“

„Mám, ale s ním nesúhlasím.“

Nech to u nás vyzerá zle nedobre, s vlastným názorom by sme už dnes mohli súhlasiť. Ale máme vôbec nejaký? Nemá väčšina slovenských voličov pred svojimi očami len natiahnuté červené súkno s fotografiami politikov a podľa toho koná? A ak človek vyjadrí svoj vlastný názor, je okamžite prilepený na to súkno, názor ide stranou a emócie prehlušia diskusiu.

Aspoň tak to vidím ja a zažívam na vlastnej koži. Miesto zamyslenia sa nad problémom, je riešená nezamestnanosť blogera.

Na Slovensku si už pomaly aj štyridsaťročný človek ťažko hľadá prácu. Tak čo už taký päťdesiatnik? Ako ten zapadne do mladého, dynamicky sa rozvíjajúceho kolektívu?

V priebehu približne troch rokov sa s rôznymi ponukami u mňa zastavil jeden a ten istý mladý muž. Raz ponúkal hydroizolačné materiály, potom strešnú krytinu, neskôr klimatizačné jednotky či zatepľovanie budov. Zakaždým mal na sebe inú farbu dresu, jeden prestup striedal druhý.

Počas svojho života som absolvoval viacero pracovných pohovorov. Na oboch stranách stola.

Priznám sa, že cez personálnu agentúru som uspel len raz, aj keď je pravda, že takých pokusov som absolvoval len pár. Väčšinou na druhej strane stola sedela mladá, sebavedomá slečna, ktorá o práci na ktorú som sa hlásil nemala ani šajn a pravdepodobne ma hodnotila podľa toho, aký mám na sebe oblek a ako sa v ňom necítim dobre.

Bolo to aj naopak. Ja v košeli a uchádzač v obleku. Nedalo sa mu to vyčítať, urobil to čo vyžaduje etiketa. Horšie to bolo s odbornosťou. Vraj sa to naučí.

Preboha, kedy a kde?

Keď som ako 57 ročný reagoval približne na desať ponúk práce, dostal som dve odpovede a dozvedel sa, že mi ďakujú za záujem, ale nespĺňam kritériá. Aké, to už neuviedli. Ostatní nereagovali vôbec. Preto som to raz v diskusii napísal.

Na ponuky som viac nereagoval a obrátil sa na tých, ktorí ma poznali. Vždy to bola najlepšia referencia.

Nedávno som jednému podnikateľovi povedal, keď som zistil že preferuje predovšetkým mladých ľudí, že s ním v podstate súhlasím i keď nie celkom.

Viem, mnohí starší ľudia, hlavne tí ktorí si svoje najlepšie pracovné roky odkrútili za socializmu, mali zlé pracovné návyky. Často vysoké nároky, povrchné plnenie pracovných povinností a hlavne prestali na sebe pracovať, alebo na sebe nepracovali nikdy. Sám som takých ako ich nadriadený zažil. Neustále sa porovnávali s kolegami a žili v presvedčení, že tí druhí toho urobia oveľa menej, ako oni.

Preto som vyslovil čiastočný súhlas a povedal, že niektorí ľudia už pracovne zomreli v päťdesiatke. To však neznamená že všetci. Okrem toho niektorí možno skončili už pri preberaní vysokoškolského diplomu.

Možno to nevyznie dobre, pretože som už prakticky v dôchodkovom veku, ale dovolím si napísať, že starší človek, ktorý na sebe po celý život pracoval a nazbieral nemálo skúseností, si minimálne zaslúži, aby aspoň dostal šancu prezentovať sa.

Mimo zápis, ja osobne mám vo svojom aute nastavené hlasové povely na vytočenie pre mňa dôležitých telefónnych čísiel. Okrem toho, že je za tým určitý komfort, považujem to za bezpečnejšie, ako hľadať niekde v zozname. Ale koľkí, vrátane podstatne mladších, to tak na svojich autách, ktoré to určite umožňujú, majú? Prečo ich neustále vidím s telefónom pri uchu? Žeby si to, podľa manuálu nezvládli navoliť? Alebo sa im to nechce?

A tak na záver.

Máme navymýšľaných nespočetne veľa ľudských práv a nedodržiavame skoro žiadne. Spoločnosť je presiaknutá korupciou a protekciou. Väčšina voličov sa o spoločenské dianie či politiku nezaujíma vôbec, alebo len povrchne a na analyzovanie krokov politikov, prípadného prieniku volebných programov a vyhodnotenia ich plnenia nemá čas a možno ani schopnosti.

Mnohým stačí, ak im niekto vyplatí vianočný príspevok k dôchodku, alebo ich dovezie zadarmo do školy. Z čoho a ako to je financované ich už nezaujíma.

Skutočný pravicový volič nie celkom chápe, aký môže byť pohľad mnohých, najčastejšie ľavicových voličov,  napríklad na 50 eurovú bankovku. Nechápe, akú vysokú hodnotu pre nich znamená.

Niektorí pravicoví politici to však pochopili a napríklad zavedenie vianočného príspevku vyšlo z ich dielne. Nevidím na tom nič nenormálne, aby pravica také niečo urobila. Myslím si, že pravicová vláda nemusí byť nesociálna. V prvom rade však musí urobiť poriadok v účtovníctve, zamedziť netransparentným tokom peňazí, vytvoriť zdravšie, skutočne konkurenčné podnikateľské prostredie, aby následná solidarita mala byť z čoho financovaná.

Lenže pravicoví politici sú už dávno, minimálne za neustále uťahovanie opaskov bez akéhokoľvek efektu, aspoň v podobe 50 eurovej bankovky, pevne prilepený na červenom súkne mnohých, nie len vyslovene ľavicových voličov. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?