Dnes ráno som sa to rozhodol zmeniť a po prebdenej noci dal prednosť zdraviu pred prácou. Okrem toho ma, ani po dvoch baleniach paralenu a ibuprofénu, už štvrtý deň zub neprestával bolieť.
Vošiel som nebojácne do čakárne zubnej ambulancie, tichým hlasom pozdravil a položil obligátnu otázku: „Kto je prosím posledný?“
„Vy!“ odpovedala promptne mladá slečna a jej odpoveď, aj keď logicky správna, naznačovala, že nie som sám kto trpí.
Keďže som sa nedozvedel kto je predo mnou, snažil som sa svojou fotografickou pamäťou zosnímať čakajúcich trpiacich. Bohužiaľ scany ich tvári sa do mojej pamäte nevryli v bohvieakej kvalite, keďže mi bolesť často privierala viečka nad šošovkami môjho živého fotoaparátu.
Sadol som si na stoličku, nevybavený slúchadlami ani mp-trojkami a počúval dialógy. Nebolo ich veľa, pretože tí, ktorí boli ešte schopní komunikovať sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.
„Minule som sa pána doktora pýtala, či to trhanie zubu nebude bolieť,“ zverovala sa svojej susedke staršia pani. „Nebojte sa mladá pani, ani to nezbadáte,“ odpovedal mi doktor. „Keď hovoríte pán doktor, musím Vám veriť.“ „Doktor pracoval s kliešťami takou rýchlosťou, že kým som stihla zareagovať, zub bol vonku,“ pokračovala pani. „No vidíte, že to nebolelo?“ pochválil sa zubár po výkone. „Veru že nie pán doktor, ibaže ste mi vytrhli zdravý zub na opačnej strane.“
Po týchto slovách sa mi podvedome začali napínať svaly v stehnách a vo vreckách som začal hľadať slúchadlá.
„Pred dvoma mesiacmi sme sa presťahovali do Viedne,“ zveroval sa mladík, vedľa neho sediacej slečne. „To Ti je tam úplný iný svet,“ pochvaľoval si. „Napríklad susedia, samí milí a dobrosrdeční ľudia.“ „Počula som že Rakúšania pridávajú do výrobkov príliš veľa konzervantov a škodlivé éčka,“ reagovala slečna. „No veď preto sme sa tam presťahovali,“ chválil sa mladík ďalej a zjavne neviedol dialóg. „Určite sú tam aj hviezdy krajšie,“ provokatívne pokračovala slečna. „Si píš,“ odpovedal mladík.
Tento krát sa svaly na nohách nebúrili, zato v tvári sa mi objavil tik. Našťastie vyšla sestra a vypýtala si karty poistencov. Postavil som sa, odovzdal kartu a následne si sadol na opačnú stranu čakárne.
Svoje čakanie na zákrok som si potichu odtrpel so svojím novým susedom, ktorý funiac a vzdychajúc, na žiadny dialóg, či monológ zjavne nemal síl.