U zubára.

Autor: Miloslav Polák | 8.4.2015 o 20:35 | Karma článku: 4,89 | Prečítané:  1658x

Konečne som si našiel čas. Vlastne bol najvyšší čas. Plomba zo zubu mi vypadla asi pred mesiacom, ale pre moje pracovné a súkromné povinnosti mi akosi na návštevu zubnej ambulancie nevydalo.

Dnes ráno som sa to rozhodol zmeniť a po prebdenej noci dal prednosť zdraviu pred prácou. Okrem toho ma,  ani po dvoch baleniach paralenu a ibuprofénu, už štvrtý deň zub neprestával bolieť.

Vošiel som nebojácne do čakárne zubnej ambulancie, tichým hlasom pozdravil a položil obligátnu otázku: „Kto je prosím posledný?“

„Vy!“ odpovedala promptne mladá slečna a jej odpoveď, aj keď logicky správna, naznačovala, že nie som sám kto trpí.

Keďže som sa nedozvedel kto je predo mnou, snažil som sa svojou fotografickou pamäťou zosnímať čakajúcich trpiacich. Bohužiaľ scany ich tvári sa do mojej pamäte nevryli v bohvieakej kvalite, keďže mi bolesť často privierala viečka nad šošovkami  môjho živého fotoaparátu.

Sadol som si na stoličku, nevybavený slúchadlami ani mp-trojkami a počúval dialógy. Nebolo ich veľa, pretože tí, ktorí boli ešte schopní komunikovať sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

„Minule som sa pána doktora pýtala, či to trhanie zubu nebude bolieť,“ zverovala sa svojej susedke staršia pani. „Nebojte sa mladá pani, ani to nezbadáte,“ odpovedal mi doktor.  „Keď hovoríte pán doktor, musím Vám veriť.“ „Doktor pracoval s kliešťami takou rýchlosťou, že kým som stihla zareagovať, zub bol vonku,“ pokračovala pani. „No vidíte, že to nebolelo?“ pochválil sa zubár po výkone. „Veru že nie pán doktor, ibaže ste mi vytrhli zdravý zub na opačnej strane.“

Po týchto slovách sa mi podvedome začali napínať svaly v stehnách a vo vreckách som začal hľadať slúchadlá.

„Pred dvoma mesiacmi sme sa presťahovali do Viedne,“ zveroval sa mladík, vedľa neho sediacej slečne. „To Ti je tam úplný iný svet,“ pochvaľoval si. „Napríklad susedia, samí milí a dobrosrdeční ľudia.“ „Počula som že Rakúšania pridávajú do výrobkov príliš veľa konzervantov a škodlivé éčka,“ reagovala slečna. „No veď preto sme sa tam presťahovali,“ chválil sa mladík ďalej a zjavne neviedol dialóg. „Určite sú tam aj hviezdy krajšie,“ provokatívne pokračovala slečna. „Si píš,“ odpovedal mladík.

Tento krát sa svaly na nohách nebúrili, zato v tvári sa mi objavil tik. Našťastie vyšla sestra a vypýtala si karty poistencov. Postavil som sa, odovzdal kartu a následne si sadol na opačnú stranu čakárne.

Svoje čakanie na zákrok som si potichu odtrpel so svojím novým susedom, ktorý funiac a vzdychajúc, na žiadny dialóg, či monológ zjavne nemal síl.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?