Našťastie zvládať učivo nebolo mojím veľkým problémom. Skôr mi išlo na nervy, že toho bolo veľa a veľmi ma to nebavilo. Sedel som nad úlohami a myslel na dvor. Či bolo pekne, či nie.
„Milóóóš, poď von!“ kričal Dušan pod oknom. Vstal som od rozpísanej úlohy a podišiel k oknu.
„Počkaj, opýtam sa... Mama, môžem ísť von?“
„Najskôr si dopíš úlohy!“
„Ale Dušan si ich urobí potom, keď príde domov.“
„Dušan je Dušan a kedy si robí úlohy, to je jeho vec a jeho rodičov,“ odpovedala mama. „Ty si ich urobíš teraz a hotovo! Prídeš unavený a z učenia už nič nebude...“
Sklamane som sa vystrčil z okna a zakričal na Dušana, že musím ostať doma. Dušan mykol plecom a ja som sa vrátil k učeniu. Vtom však nakukla do mojej izby mama a zahlásila, že ide na nákup.
„O polhodinu som naspäť,“ oznámila mi zvliekajúc zásteru.
To pre mňa znamenalo slobodu. Polhodina je síce málo, no aj to stačí na nejakú somarinu. Päť minút po tom, čo sa za mamou zabuchli dvere, som bežal dolu schodiskom. Chalani boli na dvore a práve premýšľali, čo podniknú.
„Čo keby sme išli na stanicu?“ navrhol Ľuboš.
„Poďme!“
Aj keď sme pohyb mimo dvora mali zakázaný, nerešpektovali sme to. Dvor bol síce naším centrom, miestom, kde sa to všetko začínalo, no svet mimo dvora nás lákal viac, pretože zakaždým vedel ponúknuť niečo nové a nečakané. Navyše, na dvore sme boli stále pod drobnohľadom niektorého z dospelých.
Ešte sme ani neprekročili hranice dvora a plán bol jasný. Vylúpiť pokladňu na železničnej stanici. Zbrane, teda drevené pištole a drevenú pušku, sme mali, takže nič nebránilo úspechu akcie.
Filiálka bola maličká stanica nachádzajúca sa neďaleko nášho dvora. Mala jedno podlažie a dva trakty. V jednom bola čakáreň, v druhom sedeli zamestnanci. Tieto priestory delila stena s tromi okienkami – pokladňami.
Na stanicu sme dorazili s rozdelenými úlohami. Ľuboš a Dušan sa postavili na rohy budovy, odkiaľ mali prehľad o situácii na celej stanici. Peter a ja sme išli po lup. Kým ja som ho kryl pri vchodových dverách, Peter zabúchal na okienko. Po chvíli sa tváril, že mu niekto otvoril. Do okienka namieril drevenú pištoľ a zakričal: „Prachy sem!“ Potom sa zase tváril, že mu peniaze vydali, akože si ich napchal do tašky a rozbehol sa von. Ja som ho nasledoval a Ľuboš s Dušanom nasledovali nás. Spolu sme dobehli za roh, kde sme si zablahoželali k podarenej akcii. A keďže sa lup podaril, bolo ho treba zopakovať.
Vymenili sme si pozície. Chalani strážili a ja som vošiel dovnútra. Zabúchal som na okienko a čakal. Po chvíli som sa otočil smerom k svojim kumpánom, aby som si preveril, či je vzduch čistý. Potom som sa znovu otočil k okienku, zamieril doň zbraň a zakričal: „Prachy sem!“ Na môj údiv bolo teraz okienko skutočne otvorené a vydesená pokladníčka, červená v tvári, civela pred seba. Keď zistila, že jej malý fagan mieri drevenou pištoľou na hlavu, z hrdla jej nevyšla ani hláska. A ak sa aj neskôr rozkričala, to sme už my počuť nemohli. Rozutekali sme sa na všetky strany šprintom takým, že keby nám merali čas, pravdepodobne by padli svetové rekordy. Po tejto akcii sme šli radšej domov. Mama už musela byť dávno z obchodu doma, bolo teda lepšie vrátiť sa.
„Kde si zasa bol?“ rozčúlene ma privítala vo dverách.
„S chalanmi na dvore,“ odpovedal som.
„Na dvore som ťa hľadala!“
Reagoval som pokrčením ramien. Bolo to lepšie gesto, ako zaklamať.
Mama pokračovala: „Ty musíš stále behať mimo dvora, aj keď som ti to zakázala! A domov chodíš špinavý ako prasa!“
Schytila ma za tepláky a ukázala mi trávový fľak na kolene. Rozmýšľal som, či má zmysel čokoľvek vysvetľovať. V podstate mala pravdu. Oboje veci boli môj večný problém. Nevyraziť mimo dvora bolo príliš ťažké a nezašpiniť sa pri futbale, to som jednoducho nedokázal. Bojoval som o život a česť, tak to tie tepláky museli zakaždým odniesť. Tých pár faciek som musel vydržať. Len babka vždy kričala: „Nebi ho po hlave, ostane sprostý.“
Či ostali následky? Ktovie? V každom prípade, do učenia sa mi nechcelo. Nebavilo ma drviť sa každý druhý deň básničky, či názvy všetkých sovietskych zväzových republík. Veď cestovať som sa nikam nechystal.
Niekedy som mal pocit, že v škole sme celé roky boli len pracovné prostriedky, pomocou ktorých naši učitelia plnili plán. Neviem veru, či sa im darilo. Ťažké bolo pracovať s takým materiálom. Nepodarení, nevychovaní... Samorasti, v ktorých málokto dokázal vzbudiť záujem o nové poznatky. A tak nás spájal dvor. Dvor, ktorý nám poskytoval akýsi azyl a kde sme mali pocit, že môžeme vyjadriť svoj vzdor. A, samozrejme, zabávať sa na úrovni, ktorá zodpovedala nášmu veku.