Ako si pivničiar základnú vojenskú službu odkrútil. Kapitola 10. - Civil.

Autor: Miloslav Polák | 30.3.2015 o 19:25 | (upravené 30.3.2015 o 19:31) Karma článku: 3,64 | Prečítané:  663x

„Čítali ste dnešný rozkaz veliteľa útvaru?“ s touto otázkou vstúpil do našej kancelárie výkonný práporčík našej roty. „Nie, čo sa deje?“ „Od budúceho týždňa budeme mať rozcvičky.“

Boli sme stavebné vojsko a v podstate sme toho s armádou ani nemali moc spoločné. Neabsolvovali sme žiadny zložitý vojenský výcvik a nenosili zbrane. Našou jedinou povinnosťou bolo zrealizovať stavebné práce v požadovanom rozsahu, za čo nám armáda poskytla ubytovanie, stravu a dokonca plat. Nie veľký, ale každá koruna bola vtedy dobrá.

Murárom, tesárom, železiarom, inštalatérom, elektrikárom a ďalším, už nič iné ku šťastiu nechýbalo, len si dať pred prácou pol hodinovú rozcvičku, pretože pri ich sedavom zamestnaní bolo potrebné hneď zrána rozprúdiť krv. Z rozcvičky bolo nakoniec len pol hodinové pochodovanie, pretože aj vynálezca toho zlepšovacieho návrhu pochopil, že ďalšie prezliekanie by už vojaci nestíhali.

Nakoniec to s tými rozcvičkami a teda následným pochodovaním ani nebol taký zlý nápad. Teda aspoň z pohľadu velenia. Náš útvar, teda ten v ktorom bola naša rota na hosťovaní, získal po rokoch neúspechov putovnú štandardu za plnenie plánu stavebných prác. Udalosť, ktorú mala prísť zdokumentovať dokonca aj televízia.

Od tej chvíle sa plnenie plánu na stavbe dostalo až na druhú koľaj. Putovnú štandardu bolo treba prevziať s čo najväčšou pompéznosťou a tak naši remeselníci začali pochodovať a pochodovať a  pochodovať. Pol hodiny pred pracovnou šichtou, hodinu po pracovnej šichte. Pochod, práca, pochod, nácvik prevzatia štandardy, rajóny, spať.

Boli aj šťastnejší jedinci, vlastne len jeden? Vraj nemal správny poradový krok a celý slávnostný akt by rušil. Miesto pochodovania po buzerplaci, pri teplote vyše 35 stupňov celzia, sedel na stoličke pred unimom s nohami vyloženými na stole. V jednej ruke kávička, v druhej cigareta. Tým šťastným jedincom som bol ja. Prišiel som síce o svoju poslednú šancu naučiť sa pochodovať, ale aspoň som neodpadol na slnku od únavy, ako niektorí slabší jedinci.

Pri nácviku odovzdania zástavy, keď s ňou veliteľ útvaru tri krát zamával z jednej strany na druhú som však považoval za svoju povinnosť pridať sa k ostatným a podporiť ich hlasitým: „Hurá!“ „Hurá!“ „Hurá!“

Tento pokrik sa stal počas nasledujúcich dní heslom dňa. Kam sa človek pohol, tam ho mohol počuť. Mazáci mávali čímkoľvek, čo mali poruke. Od cirokovej metly po odlomenú halúzku. Mazák mával, holubi stojac v pozore kričali: „Hurá!“ „Hurá!“ „Hurá!“  Ráno miesto pochodovania, pri nedokončenom múre, pod lešením, alebo pred barakmi na dobrú noc.

Nakoniec odovzdanie putovnej štandardy nebola až taká pompézna udalosť, ktorú sa oplatilo vysielať v televízii. Bola to škoda. Toľká sláva a drina zostali nezdokumentované.

Netrvalo dlho a pochodovali sme ešte raz. Tento krát, napriek zákazu, aj ja. Slávnostne sme vypochodovali z kasární, rovnako ako mnohí pred nami a potom aj po nás. V tej chvíli mi nevadil podobný plot okolo celej našej republiky, ako okolo kasární. Cítil som sa slobodný, pripravený na život a netušil aké ďalšie prekvapenia pre mňa komunisti pripravili a keď som sa po roku 1989 nádejal, že šikana skončí, mýlil som sa.

Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?