Ako si pivničiar základnú vojenskú službu odkrútil. Kapitola 8. - Šikanovaný šikanoval.

Autor: Miloslav Polák | 28.3.2015 o 7:39 | Karma článku: 4,08 | Prečítané:  995x

Vojak Tikal si na dovolenke v Karvinej zlomil nohu. Do kasární poslal ospravedlnenku ako do školy a zostal doma ako práceneschopný.

Ošetrovateľ Adam a ja, sme boli poverení dostať ho tam kam patrí, do kasární socialistickej armády, ktoré boli práve jeho domovom. Vybavení štyrmi nohami a rukami sme nasadli na vlak a o deviatej večer vystúpili na železničnej stanici v Karvinej.

Návšteva Tikalovej rodiny, v neskorý večer, nám prišla maximálne neslušná a tak sme sa rozhodli vyhľadať vojenskú posádku. Zbytočne. Službukonajúci dôstojník nám oznámil, že žiadne ubytovanie pre nás nemá a viac sa o nás nestaral. Hotelovú izbu nám neobjednal nik a tak sme sa rozhodli hľadať pomoc na polícii. Motali sme sa pred policajnou stanicou a každému policajtovi, ktorý sa tam zastavil sme navrhovali aby nás zatkol a na noc zavrel do cely predbežného zadržania. No ani táto naša iniciatíva nepadla na úrodnú pôdu.

Bezradní a uzimení sme sa túlali po osirelých uliciach Karvinej a rozmýšľali čo ďalej. Vtom sme zbadali dopravnú značku v tvare H a okamžite sa rozhodli navštíviť nemocnicu. Dvere do nemocnice boli na naše šťastie otvorené a my sme bez problémov vošli dnu. Usadili sme sa pred dverami zubnej pohotovosti a zohrievali sa.

Po chvíli, keď sa nám vyrovnala teplota a boli sme schopní uvažovať, upútala náš zrak neďaleká, tmavá chodba a v nej lavice pred ortopedickou ambulanciou. Nenápadne sme sa tam odplížili, natiahli na lavice a zaspali spokojným spánkom.

Či sa nám tej noci niečo pekné snívalo si už nepamätám, ale po „pár hodinách spánku“ sme sa zobudili, približne o pol deviatej ráno. Pohľad na čakáreň plnú, nad nami stojacich alebo na barlách visiacich pacientov, bol mimoriadne nepríjemný. Bez slov sme sa postavili a s farbou hanby, ktorá sa nám objavila na tvárach, opustili nemocnicu.

Po výdatných raňajkách, na ktoré nám išla Tikalova mama okamžite nakúpiť tie najlepšie dobroty, aké bolo v tom čase v obchodoch možné kúpiť, sme sa rozlúčili a mame asi po desiaty krát zopakovali, že sme ho nezatkli, len ho vezieme tam kam patrí, domov.

„Takže Hučeka už neuvidíme,“ oznámil nám poručík Musil, len čo sa v pondelok večer objavil na rote. „Čo sa stalo?“ zvolali sme zborovo. „Dnes ráno mi vo Vyškove oznámili, že ho na psychiatrickom liečení uznali za blba a na rozdiel od Švejka, ho prepustili do civilu. 

Nováčkovi to nakoniec nevyšlo, iba čo pomohol Hučekovi do civilu a moja diagnóza sa potvrdila. Priznám sa, že niekedy mi za ním bolo smutno. Nie žeby jeho odchod výrazne oslabil bojaschopnosť našej armády, ale v každom prípade ostala po ňom diera, ktorú bolo treba zaplátať. Pri čistení záchodov si nejeden vojak so slzami v očiach na Hučeka zaspomínal.

Na budúci týždeň pôjdete na školenie PŠM, oznámil nám Musil. Bude v Bratislave a trvať bude tri dni.“ No koho by to nepotešilo. Vypadnúť na tri dni z kasární a ešte k tomu domov.

Školiť mužstvo politiku, ktorá mňa samotného absolútne nebavila, bola neskutočná otrava. Ešte horšie odpovedať na otázky typu: „Prečo u nás na dedine chodia komunisti do kostola?“

Nie že by som nepoznal odpoveď, ale medzi radovými vojakmi sa už nachádzalo príliš veľa súdruhov na to, aby s nimi mohol človek viesť otvorený dialóg a o prípadné aktivity niektorých ich rodičov som záujem nemal. Ako sa neskôr ukázalo, bolo nesmierne ľahké skončiť v base. V Sabinove, tak ako Mel.

Jedného dňa posilnili naše stavebné kapacity noví vojaci. Takzvaní pätimetri. Boli to vojaci, ktorí narukovali,  z rôznych dôvodov, zdravotných či rodinných, len na päť mesiacov. Bývali mimo kasární a tak ako kedysi aj nás, ich každé ráno priviezol autobus na stavbu. Ideálna potrava pre hladných a neukojených mazákov.

„Máme prúser na ošetrovni,“ dobehol s krikom do kancelárie Emil. „Čo sa stalo?“ vydesene sme sa spýtali. „Buřil odpadol.“ „Už ho odniesli na ošetrovňu.“

Okamžite sme tam utekali. „Čo je s ním?“ zneli naše prvé slová. „Bude v poriadku?“

 „Odpadol, ale také stavy mával už aj v civile,“ informoval nás doktor. „Ďalší ideálny na stavbu,“ pomyslel som si.

Malý, zavalitý lekár, bol absolvent tak ako aj my, niekde od Komárna. Rovný chlap a celkom dobre sme si rozumeli. Napriek tomu, že mi vysvetľoval o akú diagnózu sa u Buřila jedná, nesnažil som sa to pochopiť. Buřil bol v poriadku a mňa skôr trápili udalosti, ktoré sa následne začali odohrávať.

Príčinou Buřilovho odpadnutia bol stiahnutý opasok. Vzorovo. Podľa akýchsi nepísaných vojenských pravidiel, veľkosť od lakťa po rameno. Samozrejme opasok sa nezatiahol sám od seba.

„Kto ho šikanoval?“ opakoval som doktorovi túto otázku najmenej desať krát. „Počul si dobre, Mel.“ „Povedz to ešte raz, alebo sa mi pozri na uši, lebo ja Ti nerozumiem.“ „Dobre počuješ,“ povedal doktor. „Bol to Mel a urobil to v prítomnosti Melcera a Hanka.“ „Kto Mel?“ neveriacky som krútil hlavou. „Na to ho museli nahovoriť tí dvaja.

Veliteľ útvaru nelenil a odovzdal celý prípad vojenskej prokuratúre. Vyšetrovanie nabralo na obrátkach a mužmi činu sa to len tak hemžilo. Na útvare sme už jeden podobný prípad mali. Týkal sa sexuálneho obťažovania a páchateľ bol exemplárne potrestaný. Nepodmienečným trestom vo väzení v Sabinove.

Mel bol sirota. Staral sa o neho starý otec, ktorý bol už skoro celkom slepý. Celé dni sa dokázal retardovane usmievať, ale okrem neporiadku, ktorý mal vždy a vo všetkom, s ním neboli žiadne problémy. Snažil som sa to vysvetliť ľuďom z komisie ale nech som robil, čo som robil, rozbehnutú mašinériu som už zastaviť nedokázal. Po otázke politruka: „Chceš skončiť na prokuratúre aj Ty?“ som to vzdal.

Mel bol ten kto stiahol Buřilovi opasok. Mel urobil čin, ktorý si zasluhoval trest. Mel bol však tiež človek. Človek, ktorý si zaslúžil spravodlivý proces a hlavne objektívne zdravotné vyšetrenie. Prečo môj názor nikoho nezaujímal?

Odkedy Mela odviedli, odvtedy som ho nevidel a ani o ňom nič nepočul. Iba to, že ho odsúdili za šikanu a že skončil v base, v Sabinove. Mám pocit, že sa mi táto udalosť vryla do pamäte na celý život. Často som naňho myslel a podnes dúfam, že aj v tej base sa našiel rozumný psychiater, ktorý ho tak ako Hučeka, správne diagnostikoval.  

Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?