Počas pracovnej doby sme si od našich vojakov väčšinou oddýchli, ak sa im aj počas pracovnej doby nepodarilo vyrobiť nejaký prúser, ktorý bolo treba riešiť. Ak nečerpal nadpráporčík Mišík voľno, tak sme mali veget aj večer. Spal s nami v kaštieli a o disciplínu na rote sa staral sám a nás k tomu vôbec nepotreboval. Horšie chvíle nastali, keď Mišík svoju posádku opustil.
Mal to jednoducho a dobre vymyslené. Dvanásť dní bol s nami non stop a potom čerpal voľno, normálne plus náhradné a na týždeň odcestoval domov.
To bola voda na mlyn pre pridusenú vojenskú dušu. Vojaci okamžite pochopili, že nepriateľ opustil pozície a oslabil svoje stavy. Za barikádou len dvaja nováčikovia, ktorí ešte ani poriadne nevedeli kde je sever.
Bez akéhokoľvek nášho pričinenia to mali vojaci perfektne zorganizované. O poriadok na rote sa starali mazáci, ktorým nadpráporčík nesiahal ani po členky. Mladí kmitali od skorého rána do neskorého večera. Dvakrát do dňa museli vydrhnúť všetky priestory a zabezpečiť plynulý prísun dreva do kachlí, pretože uhlie sa už vďaka hriankovej teplote minulo. Nedalo sa na to pozerať, ale nedalo sa to už ani zmeniť. Podarilo sa nám síce čiastočne obmedziť zbytočné upratovanie čistých priestorov a zbytočné komandovanie, ale to bolo asi tak všetko. Mazákom sa nepáčilo ani to, ale museli to prehltnúť.
Mladí vojaci, myslím tým služobne mladí, mali okrem upratovania aj trvalú službu na takzvanej špačkárni. Z nej avizovali akýkoľvek pohyb nepriateľa, lepšie povedané službukonajúceho dôstojníka, ktorý z času na čas prišiel aj k nám na kontrolu. Ak vojak na špačkárni zbadal akýkoľvek pohyb vojenskej V3S na hlavnej ceste, konal okamžite. Vyslal spojku do krčmy, susediacej s našim kaštieľom a vojaci sa vždy stihli včas vrátiť späť na rotu. Teda pokiaľ nezablúdili až do susednej dediny, keď im v našej krčme nechutilo pivo. Po hlavnej ceste 1. triedy, cez dvoje železničné priecestia.
„Sú tu všetci?“ pýtal som sa po vyhlásení večierky službukonajúceho vojaka. „Chýbajú Straka a Hudáček,“ odpovedal. „No jasné, kto iný, zas tí dvaja idioti,“ zahrešil som.“ „Mám ich zahlásiť, nemám ich zahlásiť?“ hundral som si sám pre seba. Rozhodol som sa, že ešte chvíľu počkám a dúfal som, že prídu živí a zdraví.
Neprešlo ani päť minút a prišiel niekto iný. Major Šulc, ktorý mal v ten deň službu. Vyšiel po schodoch, v jednej ruke niesol čapicu, v druhej zakrvavený zelený plášť a bez slova si sadol na stoličku pri vchode a provokatívne preložil nohu cez nohu. V tom momente som sa videl v base a predstavoval si, ako tých dvoch blbečkov zrazil vlak, alebo auto.
Po cirka štvrť hodine mlčania sa na schodoch objavili dve potácajúce sa postavy, z toho jedna bez plášťa. Bol to Hudáček a na mol. Našťastie Straka nie. Nebol síce triezvy, ale aspoň vedel čo robí. Celú cestu vliekol svojho spolubojovníka do kasární a keď hrozilo nebezpečenstvo, že môže skončiť pod kolesami okoloidúceho auta, hodil ho do priekopy a váľajúc sa po zemi mu rozbil nos a vyzliekol plášť. Ten spolu čapicou nechal na zemi a ďalej vliekol svojho kamaráta smerom na rotu.
Najskôr som si myslel, že ho zabijem. Až časom som si uvedomil, že sa vlastne len postaral o kamaráta. Mňa na šťastie Šulc z tohto prúseru vynechal a tých dvoch potrestali len miernymi trestami, možno aj preto, že Straka bol člen strany a tá sa zaňho zaručila.
„No ako bolo,“ pýtal sa ma v nedeľu večer Jano, keď sa vrátil z opušťáku. „Ani sa nepýtaj, ako odtrhnutý z reťaze,“ odpovedal som. „Už aby ráno prikvitol Mišík, potrebujem sa ožrať.“
Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.