Ako si pivničiar základnú vojenskú službu odkrútil. Kapitola 4. - Návrat na Slovensko.

Autor: Miloslav Polák | 22.3.2015 o 19:05 | Karma článku: 5,14 | Prečítané:  907x

„Počul si tú novinu?“ opýtal sa ma pri raňajkách Jano. „Akú?“ neviem o ničom, odpovedal som. „Zajtra cestujeme do Liptovského Mikuláša,“ pokračoval. „Fakt?“ „To by sme sa zbavili Dudka,“ začal som si pochvaľovať. „Je to tak.“ „Teraz mi to povedal Nováček,“ dokončil Jano.       

Keďže v armáde boli muži činu, neodišli sme na druhý deň, ale ešte ten deň v noci. Ani jeden z nás netušil čo nás čaká, ale verili sme, že v Liptovskom Mikuláši nám bude lepšie ako vo Vyškove. Boli sme radi, že budeme čo najďalej od Dudka a hlavne nemali ani páru o tom, čo znamená prevelená jednotka. Utrmácaní, po prebdenej noci vo vlaku, sme ráno prekročili bránu kasární v Demenovej.

Areál staveniska Vysokej školy a kasární nám doslova vyrazil dych. Priamo v lone prírody, sa nad Liptovským Mikulášom, hneď na začiatku Demänovskej doliny, začala črtať podoba novej a modernej Vojenskej Vysokej školy. V priebehu dňa sme sa zoznámili s našim budúcim veliteľom roty, nadpráporčíkom Mišíkom, pozreli si jednotlivé objekty staveniska a po ukončení pracovnej doby odcestovali autobusom, spolu s našim veliteľom a ostatnými vojakmi do dedinky Beňadiková, asi dvadsať kilometrov od Demänovej.

Našim budúcim prechodným bydliskom sa stal starý kaštieľ, hneď na začiatku obce. Izba v ktorej sme mali pripravené postele bola druhá najmenšia v celom objekte. Spali sme v nej len šiesti. Jano,  ja, traja Ogaři a jeden Pražák. Mazáci nám prichystali postele na bydle, ako pre holubov. Určite im veľmi stúplo ego, keď ich budúci nadriadení vyleteli na horné postele, ako tie vtáčence. Nikdy som nepochopil vojenskú logiku. Si nováčik, tak si holub, si holub tak spíš na bydle, teda na hornom lôžku poschodovej postele.

Mne spať hore nevadilo minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé na hornej posteli mi nikto cudzí neposedával. Po druhé nikto mi nemohol padnúť aj s posteľou na hlavu. To by už mohlo mať na mojom rozume ďalekosiahle následky. Vybalil som si veci a skoro do „komínka“ ich uložil do skrinky. Osprchoval som sa, poprial Janovi dobrú noc a vyšplhal sa na svoje bydlo.

Po namáhavej noci a dni sa mi už chcelo spať. Zavrel som oči a vôbec mi nevadilo, že naša izba bola zároveň kuchyňa, kancelária, kartáreň a kybicovňa. Boli v nej tri poschodové postele, veľký kuchynský stôl, umývadlo, dvojplatnička a kachle na uhlie. Svietilo sa dlho do noci a bola v nej premávka ako na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Okrem toho neuveriteľné teplo, takzvaná hrianková teplota. Hrianková teplota preto, lebo v izbe bolo tak horúco, že keby ste do vzduchu vyhodili krajec suchého chleba, na zem by dopadla hrianka. Také teplo pri ktorom aj trenírky pôsobili ako spacák. Napriek veľkej únave mi teplo nedovoľovalo zaspať. Prehadzoval som sa na posteli a rozmýšľal. „Udrží ma to?“ „Neudrží ma to?“ Otočil som hlavu smerom na neďaleký Liptovský Ján a začal spomínať:

Tak a toto je Vaše kráľovstvo,“ povedal nám pán učiteľ telocviku, keď otvoril izbu našej hotelovej izby. Áno hotelovej, aspoň tak honosne v Liptovskom Jáne nazvali našu ubytovňu, v ktorej sme mali ôsmaci základnej školy, absolvovať lyžiarsky výcvik. V izbe alebo lepšie povedané v hale, bolo asi pätnásť poschodových postelí. Jednu sme si obsadili spolu s Petrom. Ja som si ľahol dole, Peter vyliezol na bydlo, bez problémov. Vtedy ešte netušil aké je to ponižujúce. Kým ja som ležal a čítal časopis, Peter začal skákať na hornej posteli, ako  na trampolíne. Kopol som ho zo spodu do zadku nech prestane a vtedy sa to stalo. Skorodované zvary na hákoch rámu postele povolili a Peter sa mi zvalil aj s posteľou na hlavu. Uholník so šírkou plechu asi 4mm urobil na mojej hlave svoje a asi na šiestich centimetroch mi preťal kožu. Celý zakrvavený som utekal omyť si hlavu do umyvárne. Krvácanie sa nedarilo zastaviť a už vôbec nie utajiť. Pani učiteľka Horvátová našťastie reagovala chladnokrvne. Okamžite zohnala gázu a obväzy, zastavila krvácanie, obviazala mi hlavu a zavolala sanitku. Mal som však smolu. Sanitky boli obsadené, pretože niekde na  okolí padla lavína a tak všetky boli v teréne. Keďže nikoho nenapadlo zohnať nejaké  auto, musel som čakal na izbe. Asi po hodine mi doniesli večeru a keď videli ako do seba futrujem dvojitú porciu vysmážaného syra, viditeľne im odľahlo a  išli sa spokojne navečerať.

Sanitka nakoniec približne po troch hodinách prišla a odviezla ma do nemocnice v Liptovskom Mikuláši.  Službukonajúci lekár ma uložil na posteľ, hlavu mi prekryl akousi prikrývkou, v ktorej bol vyrezaný otvor pre moju rozčesnutú lebku. Miesto rany vyholil,  vydezinfikoval, pichol umŕtvujúcu injekciu a začal šiť. Neurobil ani dva stehy a zazvonil telefón. Zdvihla ho sestra. „Pán doktor volá Vás manželka, poviem jej nech zavolá neskôr?“ opýtala sa. „Nie počkajte, vybavím to ihneď,“ optimisticky povedal lekár. Položil šitie na moju hlavu a minimálne pol hodinu riešil manželské problémy. Či ich vyriešil si už nepamätám, každopádne sa ku mne vrátil, ranu došil a ja som sa po piatich hodinách od chvíle, kedy sa stal úraz, zvalil do  rozostlanej postele v dvojlôžkovej izbe, na ktorú mi medzitým preniesli všetky veci. Ľahol som si a v okamihu zaspal.

Mimovoľne som sa ešte raz obzrel smerom na Liptovský Ján. Predstava hotela mi rozohrala úsmev na tvári. Napriek tomu, že bol v tom momente od našich kasární vzdialený asi 5 kilometrov, mal som ho priamo pred očami.

„Tu mi už vari posteľ na hlavu nepadne,“ pomyslel som si. Napriek tomu som si nebol istý tým, či nezostanem na hlavu.

Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?