Ako si pivničiar základnú vojenskú službu odkrútil. Kapitola 3. - Na novom pôsobisku.

Autor: Miloslav Polák | 22.3.2015 o 16:00 | Karma článku: 5,31 | Prečítané:  981x

Starobylé biskupské mesto Vyškov bolo tak, ako aj Opava pekné mestečko na južnej Morave. Malo len jednu chybu. Zelená farba odevov našej armády silno konkurovala prírodnej zeleni v celom meste. 

Ešte sme sa v kasárňach ani poriadne neohriali a prúser bol na svete. Vybalili sme si veci na izbe, postlali postele a vyrazili na prieskum kasární. Napriek tomu, že kasárne boli neskutočne veľké, každých desať metrov sme stretali nejakého dôstojníka. Päť krokov, prerušiť diskusiu, vzpriamiť telo, hlavu otočiť v bok, ruku vystreliť k šiltu čapice, ruku spustiť, urobiť ďalšie dva kroky v pozore, pohov. Ďalšie tri kroky v pohove, ani nezačať diskusiu, vzpriamiť telo, hlavu otočiť v bok a ruku vystreliť k šiltu čapice.

Nie že by bolo našim plánom protestovať, ale prestalo nás to baviť. Ono to fungovalo. Dva krát. Tretí pokus nevyšiel. Urazený a zneuctený dôstojník nás odviedol k výsluchu a náš prečin udal. Ešte sa nám náš veliteľ útvaru, major Dudek, ani nestihol predstaviť na nástupe a už sme k nemu napochodovali na raport. Spustil na nás takú salvu, že naše vyhliadky na pokojný priebeh základnej vojenskej služby sa výrazne znížili. Krotkí ako baránkovia sme sa vrátili na izbu.

Na druhý deň, pri nástupe celého útvaru, si veliteľ nedával servítku pred ústa: „Ak si s Vami neporadili rodičia, alebo učitelia, tak si môžete byť istý, že my si s Vami poradíme.“ „To sa týka aj absolventov.“ „Nebudú sa nám po kasárňách  prechádzať ako sa im zachce.“ „Armáda nie je holubník.“

Ďalšie jeho slová som už nevnímal. Bol som myšlienkami niekde inde. Mal som chuť zutekať a schovať sa do tej najtmavšej pivnice, alebo CO krytu. Áno do krytu, pred vlastnou armádou.

„Huček!“ „Mel!“ „Otvoriť skrinky,“ znel rozkaz poručíka Nováčka, hneď ako sa veliteľ útvaru po ukončení nástupu rozhodol urobiť kontrolu na našej rote. Obaja vojaci sa s pomocou nemotorných a nekoordinovaných pohybov svojho tela presunuli k svojim skrinkám a s výrazom hodným Švejka ich otvorili. Scénu ktorá nasledovala by nedokázal natočiť ani Charlie Chaplin v spolupráci s Petrom Selersom a Johnom Carrym. Z otvorených skriniek začali vypadávať veci  a pred nimi stáli dvaja Laureovia s pohľadom ranenej srny. Len Dudekova tvár menila farby a pravdepodobne mu začal vynechávať pulz.

Taký bodrel, aký tí dvaja mali vo všetkom, som nevidel nikdy pred tým, ani potom. Všetko nahádzané krížom, krážom, do skrinky natlačené nohami. Ak vojak neposkladal veci do tkzv. komínka, nedokázal ich do skrinky vložiť. Huček a Mel sa o to pokúsili a podarilo sa im to.

Huček a Mel boli exemplárne prípady. Pravdepodobne sa na nich Šedivý a Nováček zabávali, ale zábava to bola úbohá. Oni totiž neboli len lajdáci, oni boli hlavne debili. V tom pravom zmysle slova. Trpeli minimálne debilitou, najrozšírenejšou formou duševnej zaostalosti. Možno niekde na hranici imbecility a na vojne nemali čo hľadať. Ktovie aké IQ mal lekár, ktorý ich odviedol. No ale keď nemazali, tak niekto na tú vojnu ísť musel.

Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?