Ako si pivničiar základnú vojenskú službu odkrútil. Kapitola 2. - Prijímač.

Autor: Miloslav Polák | 21.3.2015 o 16:00 | (upravené 22.3.2015 o 9:11) Karma článku: 5,06 | Prečítané:  1381x

„Tak a sme tu,“ povedal Jano, keď sme vystúpili v cieli našej cesty. „Podriemkávajúc vo vlaku som si predstavoval uvítanie skupinou tých najkrajších Opavských mažoretiek a tu hľa len lampasáci,“ pokračoval Jano a ukázal na skupinky vojakov pripravených skrížiť naše nekalé plány.

Bolo celkom logické, že si nás armáda odchytila priamo na stanici. Po prvé nepotrebovali, aby im do kasární prichádzali opilci, ktorí by sa ešte počas dopoludňajších hodín stihli v Opave zrichtovať pod obraz boží, po druhé ochránili mesto od potácajúcej sa a vybľakujúcej budúcej inteligencie.

Triezvy, či opití sme sa postupne všetci ocitli, inak vo veľmi zaujímavých, historických kasárňach. Ubytovanie ako v Interhoteli, ošatenie a strava zadarmo. Je pravda že v Interhoteli nebývajú izby pre štyridsať hostí, ale nám to vtedy asi moc nevadilo. Možno preto, že sme tak mali väčší pocit súdržnosti.

Našťastie hneď na druhý deň po príchode do kasární sme absolvovali prísahu. Nie že by sme boli nadšení tým, že sľubujeme položiť život za našu krásnu socialistickú vlasť, ale prísaha nám otvárala cestu z kasární. Za ich plot a pred plot našej vlasti, ktorú sme sa práve nedobrovoľne rozhodli brániť.

Kolektívne presuny po kasárňach nám išli na nervy, ale hromadné výlety do divadla, kina alebo sauny boli príjemným rozptýlením. Hlavne keď v saune čapovali pivo.

„V piatok idem domov, há, há,“ posmieval sa nám Karol, len deň po prísahe. „Už som fotrovi písal, nech pripraví to najlepšie víno, čo doma máme a čo pijeme len my.“ „Naša armáda si zaslúži tú najlepšiu kvalitu,“ pokračoval a lalok sa mu natriasal ako keby skákal na trampolíne.

Karol, obézny, mladý muž, chodil po kasárňách vysmiaty od ucha k uchu. Napriek tomu, že sme mu všetci závideli, nemohli sme sa nesmiať na ladných pohyboch jeho vypracovaného, stopäťdesiat kilogramového tela. Pohyboval sa po kasárňach v teplákovej súprave a jej voľnosť si nesmierne pochvaľoval.

Na takých ako bol on armáda zabudla. Zo začiatku sa začal presúvať s nami, ale čoskoro mu to veliaci dôstojníci zatrhli. Veď ako by to vyzeralo, keby z nášho presunu urobil nepriateľ satelitnú snímku a zistil, že pre tých najmocnejších z nás nemáme uniformy. Kým my sme pochodovali po kasárňach poradovým krokom, Karol si vykračoval krížom cez buzerplac, s rukami vo vreckách teplákovej bundy a dojednával s vojakmi z povolania obchodné kontrakty na Pezinský Rizling. Ešte mu ani na vojenskú rovnošatu a jej výložky nestihli pripnúť odznaky vyjadrujúce jeho hodnosť a už mal vysoké, osobité postavenie.

Bol z nás v tie dni najšťastnejší. Presúval sa po kasárňách individuálne, s rukami vo vreckách a krajčír až z Brna mu prišiel zobrať miery na nový, síce trochu zelený, ale luxusný oblek. Chýr o vinohrade jeho rodičov v Pezinku sa šíril rýchlejšie, ako sa dokázala presunúť elitná jednotka našej armády na buzerplaci. Pezinský Rizling išiel na odbyt lepšie ako rifle v Tuzexe. Víno nestačil nosiť a v Pezinských viechach sa začali obávať, či ho bude dosť.

Kým Karol skoro každý víkend plnil flaše v Pezinku, my sme sa povaľovali po posteliach, alebo sa len tak ponevierali okolo plotu kasární.

„Hej kotě,“ zakričal z ničoho nič Michal, na okolo plota idúcu slečnu. „Ty máš taký pekný kukuč,“ nemohla by si ma vyzdvihnúť z kasární?“ pokračoval Michal a vystrúhal na slečnu taký zúfalý výraz, že nezainteresovaný by si myslel, že mu práve zahynuli najbližší. „A ako to mám podle Tebe udelat?“ opýtala sa slečna. „Povedz, že si moja sesternica a ideš za mnou na návštevu.“ „Michal Horák, nezabudni, nie že vyzdvihneš niekoho iného. Slečna sa otočila a vyrazila smerom k hlavnej bráne. „Ako sa vlastne voláš?“ zakričal ešte Michal. Túto otázku však už slečna nepočula, tak ako ani Milanov zúfalý výkrik: „Ešte povedz, že si môj bratranec.“

„Mišo veď Ty by si ju mohol  poslať pre všetky jej kamarátky!“ „Dám Ti ešte pero a papier, nech si má kde mená písať,“ pokračoval Milan.

Behom pol hodiny sa to babami pred kasárňami hemžilo ako na módnych prehliadkach a prechádzali sa okolo plotu ako po móle. Stačilo aby sa pár krát vystriedali a vyzeralo to tak, že sa nám kasárne podarí vyprázdniť. Bohužiaľ, službukonajúci dôstojník bol v strehu a spozoroval že mu na útvare prudko rednú stavy a rotujú návštevy s trvalým bydliskom v Opave. Vydal návštevám stop a zmizol. A keby za niekým prišli až z Čiernej nad Tisou, mali by smolu.

Stavebné prednášky sa striedali s vojenským výcvikom. Učili sme sa písať stavebný denník, chodili strieľať alebo sa plaziť. Plazili sme sa po lúke a tí nešikovnejší súčasne vytŕčali zadok na nebesá. Na jednu stranu lúky a späť. Zadok hore, zadok dole. A znovu a znovu. Komu vytŕčal zadok, neplnil úlohy. Jedna nuda striedala druhú.

„Ja to kašlem, zostávam tu,“ povedal som Janovi, keď zaznel tretí pokyn na útok. „Aj tak na druhej strane nikto nie je, veď sme tam už dva krát boli.“

Útok dopadol dobre. Lúka bola menej zvlnená, alebo lepšie povedané menej hrboľatá, presne o môj zadok a naši velitelia a určite ani nepriateľ neprišli na to, že neútočíme v plnej zostave. Uvedomoval som si, že pravdepodobne nebudem dostatočne pripravený brániť našu vlasť, napriek tomu som to riskol.

Po šiestich týždňoch, ktoré sme v podstate prežili ako v bavlnke, sme boli pripravení plniť si úlohy. Nijako zvlášť sme sa tomu netešili, ale pripravení sme boli. Roztrúsili nás po celej republike a našťastie spolu s Janom sme vyrazili smer Vyškov.

Mená v článku sú vymyslené a nemajú so skutočnými nič spoločné. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?