Milan, naslovovzatý odborník na pivo, súril najviac. Kupodivu Plzeň nemal rád, ale Budvarom, ktorý mnohí Češi pijúci Plzeň nazývali pamokom, bol doslova posadnutý. Jeho mlsný jazýček vraj dokázal degustovať zlatistý mok v ktorejkoľvek chvíli.
Cestou z telocvične do pohostinského zariadenia som si spomenul na Gerda. Aj to bol veľký pivár.
„Rodičom prišli na návštevu priatelia z Nemecka. Otec bol pár dní po angíne a tak mi zavolal, či by som Güntera nezobral na pivo. Vraj je pivár, dobre by mu to padlo.
Moc sa mi to nehodilo. Kamarát práve organizoval žúr a ja som tam mal byť už o dve hodiny. Ale čo už človek pre starých neurobí.
Z čítania som poznal slávny Oktoberfest v Mníchove a tiež počul, že Nemci v pití piva neustále dýchajú Čechom na chrbát, tak som si povedal, že hodím doňho zo päť pív, čo ako pivár musí za dve hodiny zmáknuť a ja, s približne polhodinovým meškaním, našu akciu stíham.
Obliekol som sa, sadol na električku a o necelú hodinu sme už v družnej debate popíjali. Günter bol príjemný spoločník. Už po dvoch pivách sa neustále usmieval a po treťom si začal pospevovať. Keď som videl, že štvrté sa mu už krkom viac sype ako leje, rozhodol som sa že zaplatím
Už pri vychádzaní na ulicu sa mi zdalo, že Günterovi to bez mojej pomoci moc nejde. Pustil som ho a zapálil si cigaretu. Otočil som sa len na chvíľu a pivára nikde. Vrtel som hlavou na všetky svetové strany, ale zbadal som ho až keď som sklopil zrak. Čupel na zemi, zrolovaný v kolenách ako Vlasta Burian. Horko ťažko som ho zodvihol, no vzápätí, ako náhle som ho pustil, imitoval Buriana naďalej.
„Čo teraz?“ „Prúser.“ „Takto ho k rodičom priviesť nemôžem,“ uvažoval som nahlas. „Musím ho zobrať k sebe.“ Nebolo to našťastie ďaleko. Len jednu zastávku električkou, ale trvalo to večnosť.
„Už len dve ramená po schodoch,“ povzdychol som si vo chvíli ako sme vstúpili do vchodu nášho domu. „Škoda, že nemáme výťah.“
To, čoho som sa obával najviac, sa nakoniec stalo skutočnosťou. Günterovi na dvanástom schode vypovedali poslušnosť všetky svaly a moja šanca dostať vyše stokilogramové bezvládne telo, čo len o schod vyššie, sa limitne blížila k nule.
Musel som konať. Zavolal som kamarátom, aby mi prišli pomôcť vyniesť bezvládne telo do bytu, sadol si na schody a trpezlivo čakal, i keď mi bolo divné, že dlho nechodia.
„Mal si nám povedať, že máme prísť do Tvojho bytu Ty debil,“ titulovali ma hneď ako ma našli. „Keď sme sa Tvojej máti opýtali kde je ten ožratý nemec, ktorého máme odniesť do postele, skoro skolabovala.“
„Ty si čo dáš?“ prerušil moje spomienky Tomáš. „Ako vždy Budvar,“ odpovedal som pohotovo. „Dvanástku.“ „Vlastne dva pollitre naraz.“ „Ja tiež,“ pridal sa Milan.
„Takže štyri Budvary a jeden čapovaný nealkoholický Bažant,“ zrekapituloval objednávku Tomáš.
Po chvíli sa už pred našimi zrakmi trblietali poháre s vysnívaným nápojom. Milan nedočkavo zobral jeden zarosený pohár do ruky, práve ten odlišného tvaru a na jeden dúšok vyše polovinu vypil.
„To je dobrota,“ mľaskol jazykom súčasne s mojou otázkou: „Prečo mu preboha piješ to nealkoholické pivo Ty odborník?“