Ako som k vysokoškolskému diplomu prišiel. (Spoveď „Pivničiara“ – 2. časť.)

Autor: Miloslav Polák | 5.1.2015 o 15:40 | Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1493x

Moje komplexy z protekcie netrvali dlho. Stačili dva mesiace a bolo jasné, že to čo posúva veci vpred je hlavne protekcia. Dnes sa k tomu ešte pridal business so vzdelaním.

V jednom mali učitelia pravdu. To čo stačilo na dobré známky na základnej škole, nestačilo na strednej. Aj básničky sa v škole učili horšie. Nie že by boli výrazne ťažšie, alebo ich učenie ovplyvňovalo presvedčenie, že ako majster na stavbe ich robotníkom recitovať nebudem. Napriek môjmu priezvisku a z toho vyplývajúcemu výhodnému poradiu v abecede, sa stávalo, že som nestíhal. Skúšanie prebiehalo vo vysokom tempe a bolo ovplyvnené častou a jednoduchou odpoveďou niektorých mojich spolužiakov priamo z lavice: „Básničku neviem, nepripravil som sa.“

Horšie to bolo z dejepisom, ale ten sa učiť nemalo zmysel. Obľúbenými známkami pána učiteľa bolo 4-, alebo 5+, čo dávalo na vysvedčenie i tak trojku.

Môj komótny prístup k štúdiu sa bohužiaľ začal prejavovať aj v odborných predmetoch. Strácal som dych v matematike, fyzike, stavebných konštrukciách. Deskriptívna geometria sa mi stávala postrachom a postupne som sa prepadol až na koniec prvej poloviny peletónu.

Triedny, vychádzajúc z môjho vynikajúcemu posudku (citujem jeho slová), ktorý so mnou putoval zo základnej školy, sa rozhodol konať. Okrem dohovoru ma požiadal o spracovanie plánu práce na doma, s tým že ma bude chodiť kontrolovať. Bola to dobrá finta a možno by som mu na ňu aj skočil, keby sa mi nepodarilo odovzdať mu požadovaný plán bez toho, aby som si urobil kópiu. Už v ten deň, pri odchode zo školy, som si nepamätal kedy že sa to mám doma učiť.

Uvedomoval som si, že moja situácia nie je dobrá, no napriek tomu som s tým nedokázal nič urobiť. Nastúpil som, tak ako mnohí ďalší, na nesprávny vlak a nenašiel v sebe dosť síl aby som z neho vyskočil. Pivnice, vagóny, partia, lákali viac.

V druhom ročníku som dosiahol svoje dno a na polročnom vysvedčení sa na mňa pozerali štyri štvorky.

Podnes som si nie celkom istý prečo, ale zrazu sa čosi zmenilo. Boli to smutné oči mojej chorej mamy? Hanba, ktorá ma fackovala pri mojich katastrofálnych odpovediach z technických predmetov? Z predmetov, ktoré súviseli s matematikou, ktorú som mal tak rád. Experiment nášho triedneho, pri ktorom sme sa museli matematiku pol roka učiť v škole úplne sami, bez výkladu z pripravených učebných podkladov?

V každom prípade som pridal. Matematika sa opäť začala so mnou kamarátiť, výkresy som začal popisovať len cez šablónu napriek tomu, že som bol vlastne akousi tichou výnimkou pani profesorky. Začal som vidieť nie len v rovine, ale aj priestore. Pivniciam som sa postupne začal vyhýbať a začínal sa pozerať na život inými očami.

Nie, nebola to žiadna radikálna zmena a ani sa zo mňa nestal šprt. Navyvádzal som sa ešte dosť, asi primerane veku a pivničiarskej minulosti. Začal som si len uvedomovať svoju cenu a chcel byť na seba hrdý. Jednotkár už zo mňa nikdy nebol a ani som ním netúžil byť. Na to som bol príliš lenivý, alebo chytrý. Keď už to dôležité nedokázala selektovať škola, snažil som sa to rozumom sedemnásť ročného fagana urobiť sám. Našťastie predmetov, na ktoré sa bolo treba bifľovať ubúdalo a pribúdali už len tie, ktoré bolo potrebné pochopiť. Aspoň tak som si to myslel.

Moje eseje písané v Ruskom jazyku ešte stále patrili skôr do kabaretu ako do školy, ale boli viac výnimkou ako pravidlom. Slovenský jazyk sa stával zrozumiteľnejší, básničky sme sa už neučili a svetové literárne diela pre mňa zostávali naďalej tabu.

Napriek tomu, že aj my priemyslováci sme mohli pokračovať v štúdiu na vysokej škole, sa v rozvrhu štvrtého ročníka matematika neobjavila. Načo aj, veď pri štúdiu na technike ju určite „nebudeme“ potrebovať. Bolo to divné, ale bolo to tak. Vlastne je tomu tak aj teraz.

Matematiku čiastočne nahradila statika a betónové konštrukcie. Dobré známky, ktoré sa opäť začali objavovať na mojom konte už neboli výsledkom taktiky, alebo odmenou za dočasné vedomosti. Boli hlavne hodnotením mojich skutočných a trvalých vedomostí.

Čo vnímam dnes, po toľkých rokoch, za najdôležitejšie, je to, že som začínal chápať život v širších súvislostiach a rozhodol sa pokračovať v štúdiu na stavebnej fakulte.

Maturita s jednou trojkou z ruského jazyka nebol síce žiadny zázrak, ale ani katastrofa. Prijímacie pohovory sme tento krát v ničom nepodcenili a ja som bol prijatý na Vysokú školu na prvý pokus. Obával som sa síce, že moje prijatie ohrozí ústny test z občianskej náuky alebo čo to bolo, pri ktorom som ani netušil v ktorom roku bola Parížska komúna a dokonca som si poplietol aj storočie.

Po dnes som vďačný za to, že som mohol študovať na vysokej škole. Bola to nádherná etapa života a neznechutili mi ju ani neuveriteľné nezmysly, ktoré akoby nástrahu pre študenta pripravil pedagogický zbor. Možno to bol úmysel, aby sme ešte v škole pochopili koľko hlúposti nám pôjde v živote oproti.

Veď komu sa môže lepšie študovať fyzika ako študentovi, ktorý ani netuší, čo znamenajú tie znaky, ktoré pedagóg kreslí na tabuľu. Ktorý o derivácii len čo to počul, o integráloch nemá šajnu a bude sa to na hodinách matematiky učiť až o dva semestre neskôr.

Napriek tomu, že gymnazisti mali v tomto smere výhodu, tiež nijako neoslňovali svojimi vedomosťami.

To isté „Pružnosť  a pevnosť.“ Predbiehala matiku, tak isto ako fyzika. V prípade pružnosti to však už bolo len o semester a súperila so statikou, ktorá mala položiť základy pre jej štúdium.

Inak sme si študentský život užívali tak ako skoro každý. Trochu viac ako iných nás zaťažovalo rysovanie, ale to tiež len tých ktorí túto činnosť vykonávali sami a nenakreslili im výkresy rodičia alebo ich podriadení.

Skúšky sme niekedy urobili aj vďaka nadobudnutým vedomostiam, častejšie však s pomocou ťahákov a veľkorysosti pedagógov. Poslednou alternatívou, nie zriedkavou, bola protekcia a známosti.

Ako môžem pokračovať v štúdiu, keď som nezvládol niečo, bez čoho sa ďalej nepohnem? Ako môžem študovať statiku, keď som nezvládol ani základy matematiky a geometrie? Ako môžem študovať stavebnú mechaniku, keď som nezvládol statiku, derivácie a integrály? Ako môžem študovať drevené a oceľové konštrukcie, keď som nezvládol stavebnú mechaniku?

No ako? Iba tak, že sa to nabiflím, alebo to odpíšem, alebo mi to niekto vybaví. V tej chvíli som pochopil ako som sa s tým bifľovaním na priemyslovke mýlil. Čo všetko sa ešte dalo nabifľovať.

Nedávno som si v diskusii pod jedným z mojich predchádzajúcich článkov prečítal: “V každom povolaní tvorí špičku maximálne päť percent odborníkov. Absolútnu špičku najviac jedno percento.“ S tým musím len súhlasiť. Talentovaní ľudia štúdium zvládajú bez problémov. Sú jasne vyprofilovaní. Vedia čo chcú, majú ambície a baví ich to. Len to percento!

Koľkí zo študentov vedia čo chcú? Podľa mňa iba tí skutočne talentovaní. Ostatní majú v hlave chaos a zostatky dočasných informácií rôzneho druhu ako následok nekoncepčnosti nášho vzdelávacieho systému.

Ja osobne som dostal zo statiky a betónových konštrukcií jednotky. Skúšku z betónu sme v ten deň z desiatich urobili len dvaja. Pritom som toho toľko nezvládal a tie najťažšie skúšky skôr absolvoval, ako vedel.

Napríklad takú mechaniku zemín. Skriptá len pre výnimočných, plné výziev a komplikovaných výpočtov. Bez letory pre takú profesiu bez šance.

Potom čo tí ostatní? Študovali ako vedeli a nikdy nepriznajú ako to zvládli a koľko toho skutočne vedeli.

Vyštudovali sme všetci a sebavedomí nastúpili do práce. Niektorí za štipendium, iní za byt, ďalší k tatovi do podniku. Zopár priamo do riadiacich funkcií, keď na to tato mal.

Tí ktorí mali ambície pokračovali vo vzdelávaní. V práci na sebe, bez ktorej to nešlo. Nie že by schopnosti boli viac ako známosti alebo politické nominácie, ale bola to jediná šanca aspoň ako tak sa presadiť.

Ak sa zásadne nezmení náš vzdelávací systém, nezmení sa ani naša spoločnosť. Ak tí ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vzdelanie detí, teda rodičia a učitelia nepochopia, že iba spoločne dokážu hľadať východiská, zbytočne sa budú obzerať po školách vo vyspelom zahraničí.

To jeden z rozhodujúcich dôvodov prečo sem ešte píšem a odhaľujem čo to aj zo svojho súkromia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?