Ako som k vysokoškolskému diplomu prišiel. (Spoveď „Pivničiara“ – 1. časť.)

Autor: Miloslav Polák | 4.1.2015 o 17:10 | Karma článku: 6,70 | Prečítané:  2223x

Po dovŕšení šiestich rokov som sa, tak ako skoro každý, vybral na cestu poznania. Rodičia mi kúpili tú najväčšiu aktovku a pravdepodobne tušiac čo v nej budem musieť vláčiť, začali so mnou precvičovať svalový korzet.

Od chvíle, ako som sa plný entuziazmu, netušiac že to slovo znamená, začal učiť, ubehlo približne 50 rokov. Škola, okrem toho že ma privítala s otvorenou náručou, mi hneď v prvý školský deň ukázala aj čo to zo svojej odvrátenej tváre. Behom vyučovania ma učitelia preložili do inej triedy a potom nechali samotného so slzami v očiach pobehovať po šatniach a hľadať topánky.

Inak nič výnimočné. Iba ak, že som sa stal iskričkou a neustále doma maľoval písmenká, až mi na precvičovanie svalového korzetu ostávalo menej a menej času. Dnes, keď ma bolí chrbát si na to obdobie „rád“ spomínam.

My, teda myslím tým šprti, sme mali celkom dobrú fušku. Po štvorhodinovej pracovnej dobe v škole, sme si tri hodiny písali domáce úlohy v družine, aby sme ich potom pod dohľadom rodiča, väčšinou mamy, ešte dve hodiny doma prepisovali na požadovanú úroveň.

Maľovali sme písmenká, obrázky, učili sa nepoužívať ruky pri spočitovaní. V jedálni stačilo pár pohlavkov a prestal som vylizovať taniere so zostatkami špeciality školskej kuchyne, ktorou boli pľúcka na smotane.

Napriek tomu, že sa mi písmenká stále viac a viac darili, moja ruka drevorubača, bez akéhokoľvek talentu na maľovanie,  sa nedokázala na túto činnosť do dnešného dňa adaptovať. Výtvarná výchova nepatrila k mojim obľúbeným predmetom. Obyčajný domček som namaľoval tak na piaty pokus, nech som použil akvarely, pastelky, grafiku, alebo inú techniku.  

Kto iný, ako človek bez hudobného sluchu, dokáže lepšie zabaviť celú triedu svojím speváckym výkonom? Ktorý chlapec netúži predviesť sa dievčatám prapodivnými zvukmi, ktoré vychádzajú z jeho hrdla? Kto môže mať viacej radosti z maľovania nôt do notovej osnovy ako človek, ktorý vôbec netuší a nikdy ani tušiť nebude, ako to funguje.

Ešte že sme mali telocvik. Nie že by sa mi páčilo, ako sa mne či iným obéznejším spolužiaci smiali keď sme sa nevedeli vyšplhať po lane, ale bolo to miesto ktoré som mal rád a činnosť ktorej som rozumel. Aj to šplhanie sa dalo časom zvládnuť, keď si športovo nadaný vstúpil do svedomia.

Ten kto vymyslel to malé guľaté čudo, s ktorým sa dal hrať futbal, volejbal, vybíjaná, bol génius. Hrať sa s loptou, aká ľahká vec. Pristala v ruke, alebo na nohe ako nič. Napriek tomu pod jej ranou do čela sa pri vybíjanej niektorí skvelí maliari či speváci zložili v kolenách.

Toľko predmetov. Len taký zemepis. Zemeguľa so svojimi rovnobežkami, poludníkmi, rovníkom. Tých oceánov, morí, kontinentov. Obyvateľov planéty zem radšej nespomínať. Skoro každý hovoril iným jazykom, stáročia osídľoval iné územia a ešte k tomu prispôsoboval osídlenej lokalite farbu svojej pleti.

Informácie sa na nás valili, ako voda pri povodni. Veď len tých sovietskych zväzových republík koľko bolo a každá na inom mieste, s rôznym počtom obyvateľov. Tých vojen a revolúcii. Každá v inom roku, v iný deň a rozpútal ju vždy iný človek.

Pre poznanie histórie by možno stačilo zapamätať si meno páchateľa, rozobrať príčiny, dôsledky. Nám to však nestačilo. Museli sme vedieť kedy a kde sa dotyčný páchateľ narodil, odkiaľ pochádzali jeho rodičia, ako sa volali a kedy sa narodili jeho súrodenci.

Otázka prečo sa narodil sa vyučovať nezvykla, napriek tomu sme na ňu odpoveď poznali dávno aj bez sexuálnej výchovy doma, či v škole.

Naša ľúbozvučná slovenčina a jej jednoduchá gramatika. Prísudky, podmety, predmety, príslovkové určenia, prívlastky. Prítomný čas, minulý čas, budúci čas, vybrané slová. Aké krásne básne a prózy sa z toho dali poskladať, napísať, preložiť z inej reči.

Skoro som zabudol na matematiku. Predmet na ktorý som sa najviac tešil. Až na násobilku a pár jednoduchých vzorcov sa ju nebolo treba skoro vôbec učiť. Stačilo ju pochopiť a uchopiť do rúk ako tú loptu.

Chcel som ešte začať menovať všetky živočíchy čo poznám, ale bez internetu by som si to musel zbehnúť zopakovať do zoologickej záhrady.

Niektorí tvrdia, že toho nebolo a nie je veľa. Vraj to patrí ku všeobecnému vzdelaniu a bez toho to v živote nejde.

Toľko informácií. Ako to spracovať? Ako to dostať do hlavy? Ako s tým vybabrať?

My šprti sme to mali jednoduché. Získali sme si dobré meno a aj nejaké základy. Spoznali sme však aj niečo iné ako školu. Kamarátov. Nie vždy rovnocenných. Často krát iného sociálneho postavenia a väčšinou nie šprtov. Teda aspoň ja. Napriek tomu som sa v ich prítomnosti cítil dobre. Behali sme za loptou a bohužiaľ z nedostatku iných príležitostí stále častejšie lumpačili.

Moji kamaráti sa učiť prestali už dávnejšie. Niektorí ani nemali kde. Chodili do školy asi s takou radosťou, ako keď baník sfára do šichty a už dávno netušili o čom je reč. Asi preto sa boli schopní pod písomku, teda pod prázdny papier, podpísať „Fero Anonym,“ Asi preto hľadali rozptýlenie v šikanovaní spolužiakov.

Kým mnohí šprti pravdepodobne pokračovali v neustálom bifľovaní sa, ja som sa pridal k tým, ktorí začali taktizovať. Základným predpokladom úspechu bolo spoznať povahy a praktiky učiteľov. Kým tí skúšajúci podľa abecedy nevyžadovali nejakú osobitú stratégiu, s tými ostatnými to chcelo väčšiu trpezlivosť. Cieľ bol však rovnaký. Nachytať dobré známky.

Potom to už išlo samo. Väčšinu učiva sa bolo možné naučiť v priebehu vyučovania, počas skúšania iných. Básnička sa síce nedala opakovať nahlas a horšie sa potichu intonovala, ale stačilo to. Pravdou je, že takto naučené vedomosti sa v hlave dlho neudržali a čoskoro sa stali zabudnutou minulosťou. Dôležité bolo zapamätať si aspoň pár základných faktov.

Horšie to bolo s povinným čítaním. Internet nebol a na vypracovanie slohových úloh ešte neexistovali eseročky ako dnes. Preto sme to my, ktorí sme neprečítali ani jednu knihu z povinného čítania mali oveľa ťažšie.

Nie že by som sa tým chválil, že som neprečítal ani jednu knižku, to nie. Uvádzam to iba ako holý fakt. Na moje ospravedlnenie by som chcel uviesť, že nejaké tie knižky som predsa len prečítal, ibaže nekorešpondovali so školským výberom. Nevýhodou bolo, že tie mnou prečítané nikto nepodrobil rozboru diela. Teda za mojej prítomnosti.

Priznávam, následky v praxi sa dostavili. Chýbal a po dnes mi chýba cit pre skladbu slov. Niekedy som však mal pocit, že mnohí moji kolegovia alebo obchodní partneri nečítali vôbec.

Tam kde učenie nič neovplyvňovalo, som sa bránil operatívne. Na hodinách spevu som spieval, lepšie povedané recitoval piesne podľa vlastného výberu. Málokedy som uspel, ale bojoval som. Keď som spustil: „Když ješte civilizace nebyla, vládla celým světem idyla, lidi byli jen nahatí vopice, brontosaurus valcoval im silnice,“ určite sa chytal aj pán Verich za hlavu. Pani učiteľka môj najlepší spevácky výkon ukončila a vydala príkaz zaspievať internacionálu. Šum, ktorý v tej chvíli nastal v triede prezrádzal, že mojim spolužiakom urobila nesmiernu radosť.

S maľovaním, ktoré neustále ohrozovalo moje vyznamenanie, som sa už netrápil a nijak netaktizoval. Teda okrem tých pár kytičiek, ktoré som nosil pani učiteľke. To že som pomáhal tým, ktorí sa jej rozhodli odniesť malú Fiatku na druhú stranu ulice, sa našťastie nikdy nedozvedela.

Slovenská gramatika bola asi najväčšia fuška. Ten guláš v hlave ma niekedy privádzal do zúfalstva. Vyvreté horniny som si už tiež nepamätal, ale tie sa na rozdiel od čiarok a ypsilonov dali v priebehu pár hodín doučiť.

Neostávalo nič iné ako doučovanie. Najlepšie od učiteľky, ktorá ma Slovenský jazyk učila. Pravdu povediac nemala na mňa dosť času, ale jej nádherná dcéra v mojom veku, bola vítanou náhradou a pri diktátoch som sa doslova prekonával.

Ruština to bol už iný problém. Slovná zásoba výrazne zaostávala za požadovanou úrovňou a slohové úlohy napísané v tomto bratskom jazyku patrili skôr do zábavného časopisu, ako do školy. Našťastie väčšina konkurencie zaostávala ešte viac.

S matematikou som zásadné problémy nemal a skoro nikdy som nešiel spať skôr, ako sa mi podarilo vypočítať aj ten najťažší príklad.

Deviata trieda sa chýlila ku koncu a ja som bol pripravený študovať ďalej. Mama usúdila, že stavebná priemyslovka bude pre mňa to najlepšie a ja nevyhranený som neprotestoval a začal sa pripravovať na prijímacie pohovory.

Prijímacie pohovory som vraj spravil, ale pre nedostatok miesta prijatý nebol. Bol som síce po starých rodičoch robotníckeho pôvodu, ale asi mi to kazili druhí starí rodičia s kulackou minulosťou.

Socializmus bol taký zvláštny fenomén. Napríklad v obchodoch neboli bicykle, ale aj tak ich každý, kto mal peniaze, zohnal. Teda až do doby, kedy ich začali skupovať naši Vietnamskí priatelia.

Tak to bolo aj s ľuďmi. Každý niekoho poznal, každý bol niekomu za niečo vďačný, každý vedel niečo iné zohnať a napríklad taký mäsiar dokázal vybaviť skoro všetko, aj prijímacie pohovory.

V mojom prípade to síce mäsiar nebol, ale i tak ma na odvolanie prijali na strednú priemyselnú školu.

Pokračovanie v ďalšom článku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?