Jediné čo som však vedel okamžite bol názov knižky. Dobre som si pamätal ako o mládeži písali v Bratislavskom Večerníku. Nepamätal som si presný rok, napriek tomu som si dal tú námahu a vyhľadal články v univerzitnej knižnici, v Bratislave. Prelistoval som pár rokov z tohto denníka, a nebolo to márne. Texty som našiel. Aj ten o Račianskom mýte.
Nebudem Vás zaťažovať celými textami, v ktorých hľadá strana riešenia. Vyberiem len pár textov a hneď na začiatku trochu predbehnem.
„ČO S NAČATÝM VOĽNÝM ČASOM (Ešte k „Pivničiarom“)
(VEČERNÍK, Piatok 5. Februára 1971)
V listoch, ktoré sme dostali do redakcie, nás čitatelia upozorňujú na ďalšie skupinky chlapcov a dievčat, ktoré v pivničných a iných priestoroch – od popíjania alkoholu ku krádežiam a násilnostiam.
Nájomníci z domu číslo 4/b na ulici Februárového víťazstva (Dnešná Račianska) sa sťažujú na partiu chlapcov a dievčat z okolia, ktorí
DLHO DO NOCI
Vysedávajú na schodoch a robia hurhaj. Obyvatelia domu ich musia doslova prekračovať a predierať sa cez nich. Už vybili veľa okien a pred Silvestrom ukradli spred dverí jednej nájomníčke tašku s celým nákupom. Istej žene, ktorá ich poprosila, aby sa tichšie správali, prostoreko vynadali a potom jej vykrútili ruku. Nájomníci ďalej píšu: Sú to chlapci, ktorí minulý rok vykrádali odstavné reštauračné vagóny a potom po domoch predávali nakradnuté liehoviny, keksy a čokoládu. V pivnici sa našli celé vrecia pokazených napolitánok a zemiakových lupienkov. Litrové fľaše koňaku s pečiatkou „Reštaurácie a jedálne – vozne predávali po päťdesiat korún.“ Teda aj tu sa stala chyba. Ľudia, rodičia, ktorí sa rozčuľujú nad zlou mládežou, si samozrejme kúpili, veď za tú cenu ho v obchode nedostanú. V „Pivničiaroch sme sa kriticky zaoberali súkromnými pivničnými klubmi nielen preto, že tieto miesta sa stávajú semienkom delikvencie. Závažným dôvodom pre náš postoj bol overený fakt, že pivnice obsadzujú
VEĽMI MLADÍ ĽUDIA,
školopovinné deti, učni a už menej stredoškoláci.“
Preto ten názov knižky. Bohužiaľ netýkalo sa to len Račianskeho mýta. Opäť citáty z Večerníkov:
„P I V N I Č I A R I
(VEČERNÍK, Piatok 15. Januára 1971)
„Keď stavajú murári dom, začínajú pivnicou. Pivnice – ponurá, neprívetivá súčasť aj dnešných domov. Bratislava má tisíce pivníc. Desiatky z nich ožili, ďalšie ožívajú. Dlho do noci blikajú pavučinami opradené žiarovky a cez zamrežované okienka, tesne nad zemou, vychádza z útrob podzemia vrava, hurhaj, spev. Kronika našej súčasnosti zaznamenáva zvláštny jav – SŤAHOVANIE MLÁDEŽE DO PIVNÍC. V posledných mesiacoch, ako huby po daždi, sa rodia súkromné spolky, kvázi kluby medzi mládežou od 13 do 20 rokov.
Vznikli, existujú a ich činosť je nie len hlučná, ale stáva sa vážnym problémom.“
„ Nedá sa hovoriť o jednotlivých prípadoch, táchto klubov je oveľa viac, ako by sme mohli, aj pri triezvom uvažovaní pripustiť. Kde to žijeme? pýtajú sa občania. A chodia sa sťažovať na národný výbor, verejnú bezpečnosť. V ich susedstve, pod ich bytmi v opustených skladoch, pivniciach a práčovniach je bez ohľadu na nočný čas veselo, tu deti z ulice, synovia a dcéry ich susedov poťahujú z cigariet, popíjajú alkohol, privoniavajú k drogám, tu je jednoducho klub.“
„TO JE OTRASNÉ
Na Chorvátskej ulici svieti niekoľko pivničných okien. Je už neskoro, obloky na dome, sú už takmer všetky tmavé, ulica spí. Ale v pivnici je asi desať chlapcov, dvaja môžu mať najviac trinásť rokov, ostatní nie sú oveľa starší. „Čo tu robíte?“ otázka hodená takmer do prázdna. Posedávajú stoja. Je to obyčajná pivnica s drevenými prepážkami, žiadna klubová výzdoba, nič, čo by nasvedčovalo, že sa tu stretávajú zruční, nápadití chlapci. A predsa sa tu schádzajú v čase, keď ich rodičia už spia. Vraj tu cvičievajú s činkami. No po činkách ani stopy, len zo vzdialeného tmavého kúta pivnice sa šíri nepríjemný zápach – chlapci si tu zriadili primitívnu latrínu.
O niekoľko blokov ďalej jedna partia nedávno, v neviazanej zábave vešala mačku a skôr než jej život pod slučkou vyhasol, zapálili ju.“
„HROZÍ NEBEZPEČENSTVO
V Krasňanoch si v pivnici mladí zriadili klub a stretávali sa tu aj pri užitočnej práci vo voľnom čase. Potom ktosi priniesol chemikáliu, akú bežne dostať v továrenskom balení. Chlapci vytiahli vreckovky, frkli na ne pár kvapiek a čuchali. Zrazu pivnica nebola pivnicou a rajská blaženosť zostúpila na každého. Ópium Made in Czechoslovakia začalo účinkovať. Pod jeho vplyvom chlapci, všetci do jedného, znásilnili svoju priateľku, členku klubu, ktorá bola v ich spoločnosti.
Na poľnej ulici sa našla tiež jeden pivnica, vlastne našla ju skupina kamarátov, a po patričných úpravách, lacnej výzdobe, zrodil sa klub. Mládenci tam chodili s flašami vína a zabávali sa. Až sa raz stalo, že si do klubu pozvali dve šestnásťročné dievčatá, ktoré zobrali priami z ulice, neboli to Bratislavčanky, boli príliš dôverčivé. Chlapci ich prinútili robiť striptíz a potom ich sadisticky znásilnili. (Večerník o tom uverejnil súdničku pod názvom Otrasný striptíz)
V BRATISLAVE EXISTUJE PRÍSNE KONŠPIRATÍVNY KLUB MLADÝCH NARKOMANOV, KLUB NUDISTOV, VEĽA POKÚTNYCH ILEGÁLNYCH KLUBOV, V KTORÝCH SA MLÁDEŽ VYŽÍVA V ZVRÁTENÝCH ZÁBAVÁCH. Niektoré sú krátkodobou záležitosťou, keď záujem opadne, klub sa rozpadne, vznikne v inej podobe inde.“
„Kláštorné pivnice boli neraz miestami divokých orgií mníchov. Ak doba potrebovala mučiarne, nasťahovala ich do pivníc. V pivniciach sa skrývali tí, čo sa báli denného svetla. V dnešných moderných časoch historické prítmie pivníc môže byť na smiech, veď mládež iné priestory na výber nemá a takmer všetky jej klubové zariadenia našli miesto práve v pivniciach. Keby si mohli vybrať, väčšina by volila svetlé priestranné moderné priestory. Ale spolok narkomanov zalezie radšej do pivnice.
TREBA LIEČIŤ I REZAŤ.“
„PIVNIČIARI VYČÍŇAJÚ
(VEČERNÍK, Piatok 2. Apríla 1971)
Nivy, Budovateľská 11. Nie je také staré sídlisko. Ústredné kúrenie. Pivnice skôr slúžia za akési sklady, podaktorí nájomníci majú z nich dielničky. Do jednotlivých kobiek sa nedostaneme ani pohľadom, lebo sú od chodbičky oddelené múrom. No na samotnej chodbe človeka čaká strašný obraz. Dolámaná železná posteľ, rozdriapané matrace, papiere, kusy dreva, kovové odpadky, smeti..., slovom svinstvo, ako sa u nás hovorí. Po celej dĺžke azda pätnásť metrovej chodby! Šíry sa zápach, čosi hnije a ktovie čo všetko sa tu liahne alebo môže vyliahnuť. Nájomníci sú zhrození. Teda podaktorí, tí slušnejší. Ale kto to všetko...
Otázka na ktorú by si nikto z domu nedokázal presvedčivo odpovedať. Nuž ale, jedno je jasné, že neporiadok, ktorý tu je môže byť iba ohniskom pre vznik všelijakých nákaz, rajom pre potkany.
Ľudia vravia, že chuligáni. Výrastkovia, ktorí už vedia fajčiť nadávať, naučili sa „ničiť“ poriadok
Heydukova 27. Do pivnice sa ide schodíkmi okolo výťahovej šachty, potom sú dvere do chodbičky. A chodba pivnice sa rozbieha na dve strany, okolo nej sú pivničné oddelenia. Drevené latky, niektoré sú zdnuka obité „térpapierom“, alebo čímsi iným. Do niektorých pivníc možno nazrieť. Ak sa v takejto objaví voľačo zaujímavé, bohvie kto to ukradne. Z pivníc miznú veci...
Chodba úzka, dlhá je vyzametaná, zdalo by sa ozajstný poriadok. No šíry sa tu ohromný zápach po ľudských výkaloch. Poocikávané steny v rohoch chodby. Zájde si sem niekto namiesto do verejného zariadenia?
A to nielen v samotnom pivničnom objekte, ale aj vedľa, kde je spodok výťahovej šachty. Aj sem si zbehnú uľaviť? Domáci, či dzudzí?...
Ako zo schodiska odbočujú schodíky do pivnice, urobili svojho času akúsi železnú bránu z tyčiek. Tá sa však nezamyká a nájomníci, podaktorí zabúdajú zamkýnať samotné pivničné dvere a tak si „dvojnohé zvieratká“ prichádzajú na svoje.
Pivničné starosti majú aj obyvatelia vežiaka na Sibírskej ulici č.5. Aj tu majú akési latkami oddelené malé miestnosti. A v dome vlamačov. Určite v dome, lebo hlavný vchod do pivnice je vždy zamknutý a na oddeleniach sú často povytŕhané pätky na visiace zámky. Komusi večne chutí nazerať do cudzích pivníc. Voľakto večne musí vykrádať miestnosti, v ktorých sa mu sem-tam dačo zapáči.
Kto má z toho pasiu – malo by sa to zistiť. Azda to nebude ani dospelý človek? Ale výrastkom by sa do rúk pivničné kľúče nemali dostať, leda ak idú miesto svojich rodičov po zemiaky.
Pivničiari vyčíňajú všelijako. Uviedla som tri prípady, ktoré sú z rozličných koncov mesta. Takýchto prípadov je istotne viac; na tieto som náhodne natrafila. Ale prečo to musí byť práve takto?“
Ale prečo to musí byť práve takto?
Túto otázku položili v Bratislavských novinách pred štyridsiatimi rokmi. A ja sa pýtam, pre čo na ňu nechceme desiatky rokov nájsť odpoveď a tlačíme pred sebou veľký problém?
