Kto sú tí zlí? Doktori, zdravotné sestry, alebo pacienti?

Autor: Miloslav Polák | 13.12.2014 o 8:30 | Karma článku: 12,89 | Prečítané:  12178x

Nedávna diskusia k článku o problémoch na Detskej fakultnej nemocnici (a nie len k tomuto článku) ma natoľko vytočila, že som sa rozhodol napísať tento článok a zverejniť niečo zo svojho súkromia. Dva skutočné príbehy, z ktorých jeden zanechal v mojom srdci trvalú ranu.

Možno viacerí pochopia prečo sem vlastne píšem.

Hneď na začiatku sa však chcem poďakovať všetkým lekárom a zdravotným sestrám, ktorí si zodpovedne a svedomito vykonávajú svoju prácu. Aj za to, že nie len mne, ale aj ďalším zachránili život. Toto poďakovanie píšem preto, lebo si ich prácu vážim a mojim cieľom nie je dehonestácia zdravotníctva.

Príbeh prvý.

Odvtedy, ako sa stal tento príbeh ubehlo už skoro tridsať rokov. Napriek tomu mi chodí mráz po chrbte, keď ho teraz píšem. Moja mama, ešte v podstate mladá žena, bola v tom čase prevezená, po ťažkej mozgovej príhode, z neurológie na rehabilitačné oddelenie. Nebudem tu písať všetko, čo sa v tom čase stalo. Koľko ľudskej hlúposti a bohorovnosti sa na tom podieľalo. Dosť možné že by ste mi neverili.

Spomeniem iba, že mama ochorela v deň mojich narodenín, dva dni pred tým ako sa mi narodil druhý syn. Väčšina ľudí netuší čo sa dá stíhať keď človek musí.  

Na rozdiel od neurológie sme na oddelenie mali povolený vstup len počas návštevných hodín. Mama bola údajne v správnych rukách odborníkov a naša častá prítomnosť by iba narušila kvalitu liečby. Bohužiaľ opak bol pravdou. Stav pacientky sa nezlepšoval a iba ja som dokázal prelomiť jej strach a postaviť ju na nohy. Aj keď zo začiatku som ju viac nosil, ako ona chodila.

Okrem samotnej rehabilitácie vznikol ďalší problém. „Hnačka“ a od nej znečistené posteľné prádlo. Čo však lekári diagnostikovali ako hnačku bola zápcha. „A zápchu je určite najlepšie liečiť liekmi proti hnačke.“ Protestovali sme. Najskôr prosili, potom dvíhali hlas a prst. Nepomohlo. Iba čo som sa dozvedel od lekárky, že s takým drzým človekom sa ešte nestretla.

Zápchu možno zažil každý. Neviem. Viem len, že zdravý si pomôže, potlačí. Ako si však pomôže chorý, zoslabnutý, ležiaci človek? Žeby iba správnou diagnózou a liekmi? Lekári však usúdili (alebo že by len niekto a ostatní sa báli?), že sa jedná o hnačku a mame proti nej naordinovali liečbu. Kým oni jej liečili hnačku, my sme jej doslova ručne tú hnačku, približne v konzistencii plasteliny, vyberali von.

Inak sme sa mohli ísť sťažovať tak akurát na lampáreň. Vtedy mala sídlo na Hlbokej ulici, teraz je v tesnej blízkosti hradu.

Aby sme mame zachránili život, sestra si zobrala neplatené voľno a mamu domov. Ona ju ošetrovala a ja som ju nosil a učil chodiť. Za celú dobu hospitalizácie, dva mesiace na neurológii a tri týždne na rehabilitačnom oddelení, nemala jednu jedinú preležaninu a my jedinú voľnú chvíľu. Mama sa po čase dokázala postarať aj o môjho syna a žila ešte vyše 15 rokov.  

Príbeh druhý. (O vyše dvadsať rokov neskôr)

Nastúpil som do nemocnice v pondelok, pár dní pred Vianocami. Navrhol mi to tak chirurg, ktorý ma operoval. Vraj na oddelení bude pokoj.

Aj tak bolo: Pacienti možno na dvoch izbách. Mňa ubytovali k jednému, veľmi ťažko chorému (nechcem písať čo mu bolo). K takému, čo potreboval neustálu starostlivosť, tak nepomáhajte. Keď ma v podvečer prišiel pozrieť chirurg, ktorý ma mal operovať, dal ma presťahovať na inú izbu, kde som bol sám.

V mojom prípade sa jednalo o komplikovanú fistulu s možnou prognózou opakovaných operácii. Zákrok bolo treba vykonať v konečníku.

Termín operácie lekári stanovili na 10 hodinu dopoludnia. Keďže nikto nechodil a ručičky hodín ukazovali deväť, išiel som sa opýtať, či by mi nemali dať klystír. Sestrička vraj či som bol na stolici? Odpovedám že áno, ale  vzhľadom na typ operácie si myslím, že by som ho mal dostať. Dozvedel som sa že netreba a bol odoslaný späť na izbu. A tak som sa vrátil a čakal na lekára, aby som si to vyjasnil. Logika hovorila jasne. Miesto, kde by mal byť zákrok prevedený by malo byť zbavené všetkých ....... . Okrem toho som si klystír, kvôli diagnostickým vyšetreniam už dvakrát predtým musel urobiť doma sám.

Ranné operácie sa predĺžili a ja som prišiel na radu až popoludní. Predtým však, niečo po desiatej, som musel ísť na veľkú potrebu znovu. Tú by som im však, v prípade dodržania pôvodného harmonogramu, s veľkou pravdepodobnosťou vyložil na operačný stôl.

Operácia dopadla dobre a ja som už od skorého večera sníval sny. Približne do jednej v noci. V tom čase sa totiž na izbe rozsvietili všetky svetlá a ja som videl okolo seba asi osem ľudí. Zdravotníkov, rodinných príslušníkov , všetci okolo akútneho pacienta.

Kam inde ho mohli zaviesť ak nie na izbu, kde som spal ja? Veď na oddelení bolo už len asi osem prázdnych izieb.

Môj operatér odviedol skvelú prácu a o dva dni ma poslal domov. Mal som plný zadok špagátov a chirurgovia budú rozumieť tomu čo nasledovalo. Každý druhý deň jeden nepríjemný a veľmi bolestivý zákrok. Stretli sme sa s mojim operujúcim chirurgom v nemocnici ešte dva krát, napriek tomu že mal dovolenku. Ten posledný krát presne na Štedrý deň.

Chcete ďalšie príbehy?

O tom ako primár preložil z operačného stola iného pacienta a dal tam mňa, aby mi zachránil život, keď som spadol zo skaly?

Alebo o tom ako ma trinásťročného, s popáleninami 2. stupňa, odmietli ošetriť na pohotovosti pre dospelých?

Alebo naopak, o tom ako ma dospelého s oveľa ľahšími popáleninami bez reptania ošetril lekár na detskej chirurgii a minul na mňa skoro všetky obväzy?

Príbehov a príbehov, na celú knižku. O dobrých doktoroch, o zlých doktoroch. O dobrých právnikoch, o zlých právnikoch. O dobrých učiteľoch, o zlých učiteľoch. O poctivých obchodníkoch a nepoctivých obchodníkoch.

O nás. O našej múdrosti, slušnosti, odvahe, empatii. O našej hlúposti, zlobe, strachu.

Tí hlúpi a zlí majú akosi navrch. Im vyhovuje bodrel v ktorom žijeme, vedia v ňom plávať. Podvádzať, intrigovať. Väčšina z nich má zázemie. To im stačí. To je viac ako vzdelanie. V našom štáte majú ideálne podhubie na svoj rozvoj. Peniaze sa formou neadresných tokov sypú do jedného vreca a potom sa z toho vreca bezbreho rozdáva. S našou pomocou. Veď kto pripravuje tie tendre? Kto predáva zájazdy, aj keď vie alebo tuší, že dotyčný naň už nepoletí? Kto prebaľuje tovar po záruke? No predsa my, radoví panáčikovia. My, ktorí sa väčšinou bojíme, že prídeme o prácu.

Miesto toho, aby sme sa zamýšľali ako riešiť problémy a spoločne hľadali cestu, osočujeme jedna profesia druhú. Máme pocit, že to čo robíme práve my je bezchybné a pre ľudstvo najdôležitejšie a pritom nie sme schopní žiadnej sebareflexie.

Naše zdravotníctvo nie je v poriadku. Jeho problém, okrem iného, je v tom, že sa jedná o akýsi ťažko definovateľný hybrid, ktorý sa sčasti tvári ako súkromný (neštátni lekári, súkromné poisťovne) a pritom je financovaný tak, ako to nastaví politická garnitúra.

Mali by sme to chápať. Začať riešiť. Požadovať. Sme na to však dostatočne vzdelaní? Ja si myslím že nie. Preto tu píšem. Preto apelujem na vzdelanie, rodinu, mimoškolské aktivity.

Niektorí učitelia neustále oponujú tým ako sa znižuje latka. Ako si neustále amatéri dovoľujú hovoriť im do práce. Opak by mal byť pravdou. S kým iným môžu učitelia spolupracovať, ak nie s rodičmi? Mimo iné ľuďmi z praxe.

Ja určite nemám na mysli znižovanie nárokov na deti. Naopak. Nič by nemali dostať zadarmo. Mali by pochopiť, že škola je ich práca a oni za ňu dostávajú adekvátnu odmenu vo forme známok. Musíme im však naložiť na chrbát len toľko, koľko unesú. A to že neunesú všetci rovnako je realita, pred ktorou by sme mali prestať zatvárať oči.

Deti by si zaslúžili aby chodili do svojej práce s radosťou. Aby ich vedomosti boli trvalé a oni na ne pyšné. Aby vzdelaní ľudia mohli byť opäť hrdí na svoje diplomy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?